Môžem ťa rozosmiať?

삼십 오. 35

Boli to možno dve minútky, mne pripadajúce ako večnosť, čo vyšla zo vchodu. Rozbehla sa ku mne s batohom skákajúcim na chrbte a šiltovkou, ktorá jej spadla, keď na seba narazili naše pery. Chýbala mi a to som ju nevidel len pár hodín.
„Neuveríš, ale chýbal si mi," zaševelila do teplého vetru šťastným hlasom a ja som sa zohol po jej ochranu na vlasy.
„Verím. Som na tom podobne," vtisol som jej letmý bozk na líce a ťahal ju k autu, „dnešok má taký menší háčik."
Zastala a keďže som ju držal, donútilo to aj mňa nepokračovať v ceste. Keď som na ňu otočil, videl som na nej menšie obavy. Pritiahol som si ju k sebe: „Neboj sa. Nič strašné. Len naši šli na návštevu a potom niekedy večer ich len budem musieť vyzdvihnúť."
„Kedy večer?" spýtala sa nevinným pohľadom.
„No," pozrel som niekam dohora a predstavil si otca s Jiminovým pri fľaške, „asi tak skoro to nebude. Neboj sa, to sa porieši za jazdy."
Darovala mi len úsmev, nasadila si šiltovku, aby sa schovala pred nedeľňajším slnkom vypaľujúcim oči a rezkým krokom prešla k autu. Cesta nám ušla rýchlo, lebo som jej vyrozprával o rozhovore pri obede a Nari bola tiež zvedavá na maminu reakciu na mrkvu.

Keď sme sa objavili na slepej uličke, kde býval Namjoon...uvedomil som, že toto nie je najnevhodnejšie miesto, kde stáť. Čo ak náhodou vyjde teraz von a Nari ho uvidí vychádzať z ich unimobunky? Zahriakol som seba v duchu, no bola to proste automatika, keď som šiel na tento smer.
„Páni, tu niekto býva?" vyšlo z Nari a mne v ten moment trocha tuhšie odbilo srdce, „asi hej, keď sú na vonku kvetináče."
Nedele býva Namjoon vždy doma, aby aspoň ten jeden deň mal voľno a mal čas na seba a školu. To som isto spomínal. A určite som vravel i to, že nechce aby to niekto vedel. Samy vidíte, aký sú ľudia v škole jeblí.
„Vyzerá to ako unimobunka, v podobných sme bývali ako deti na tábore."
Nevyzerala nejako znechutene, alebo pohŕdavo. Myslím si, že to by Nari ani neurobila, no to je jedno. Musel som zaparkovať niekde inde. Vrátil som sa teda viac medzi zaľudnenejšie ulice, kde som odparkoval a oponoval s tým, že budem mať väčší kľud, keď to bude odstavené medzi civilizáciou ako v divočine. Zase si nepredstavujte, že Namjoon býva v lese. Je tam normálna príjazdová cesta. Síce slepá ulička, ale má to asfalt a tak päťdesiat metrov od nich je postavený ďalší dom.

„Mimochodom," prehovorila Nari, keď vysadala z auta, „dobre si pamätám, keď si vravel že sa tam dá opekať že?"
Prikývol som jej a prikročil k nej, zatiaľ čo sa ona zohýbala do kufra a kutrala sa v batohu. Celkom väčšom batohu, ktorý vydával kovovo štrngotavé zvuky, až som na to kukol zadivene.
„Čo to tam máš?"
„Nó," ona vzdychla s úsmevom, napravujúc si šiltovku, ktorá jej skĺzavala stále do tváre, „také prekvapenie. Hovadina. Len...ponesieš to?"
Zaujímalo ma, čo vystrája a tak som si prehodil na plecia bremeno, ktoré bolo ťažšie, než by som čakal. Jak sme vykročili ruka v ruke naprieč ulicou, mňa tak mrle žrali, čo som bol zvedavý, no nič mi samozrejme neprezradila. Neskôr, keď sme šli okolo Namjoonovho obydlia, bol som extrémne nervózny. Nikdy neviete, zrovna v ten moment čo ideme okolo, môže vyjsť že ide na nákup. Alebo s mamou a malou Eun na prechádzku. Nič sa však neprihodilo a ja som si mohol v kľude vydýchnuť, keď sa cesta stala poľnou a nás obklopila jesenná príroda. Bola pestrá, nie tak ako keď sme tu boli naposledy s chalanmi, no myslím že slnko to ešte zachraňovalo a obohacovalo o teplejšiu farbu.

Po chvíľke stúpania nám obom zostalo značne teplo. Ja som si musel tričkom zotierať čelo a Nari sa rozhodla zhodiť zo seba športový pulóver modrej nebíčkovej farby. Aj my ho bolo trocha ľúto. Ja tie oversized veci na nej milujem. Nari odhalila ramená a značne aj dekolt. Čo ma však zarazilo bolo to, aký bol chudý, ba až prepadnutý. Nie že by sa mi nepáčila...no bola hrozne chudulinká. Nezdravo chudá. Zahnal som myšlienky do úzadia a počúval, čo mi vraví. Nechcel som byť chalan typu, čo nepočúva a potom používa tie frázy áno, rozumiem, chápem.