Mladý chalan, Jung Hoseok, sa vždy rád vyrozpráva. Toto je jeden z jeho príbehov. Patrí medzi tých miláčikov, čo sú všetkými obľúbený. Je populárny, talentovaný, veľmi priateľský.
Za jeho takmer dokonalosť skrýva pred svetom len jednu jedinú vec.
...
Chcel som sa vybrať tam, kde som už mal byť pred polhodinu, keď v tom som zazrel malý papierik pod špičkou mojej tenisky. Čo to? Zrejme to vypadlo z Yoongiho zošitu. Myslel som, že to vyšmarim do koša, až sa nerobí na chodbe bordel, no než som ho stihol vyhodiť, všimol som si textu na druhej strane.
Choď na to zľahka. Pomaly mi vyrež srdce. Pošliap po kúskoch, ktoré sú zlomené, aby už nezostali žiadne pocity.
Moje srdce je na kúsky, len ho podpáľ. Áno, rovno tu. Neváhaj.
Zostal som na to civieť ako socha. Čo to do pekla je? Text z nejakého diela? Songu? Song mi nejako žiadny nechodil na um. Obsah papiera bol srdcervúci. Bolestivý. Až ma vďaka mojej empatickosti pichlo pri srdci. Snažil som sa rozpomenúť si na literatúru, ktorú sme preberali za tie dva týždne školy. Nič by tomu neodpovedalo. Neviem ako dlho som stál na tom mieste, no pohol som sa a namiesto toho, aby som šiel do telocvične...zamieril som do knižnice.
Hrabal som sa v poézií, lyrických ufňukaných textoch. Na stole som mal hŕbu prelistovaných kníh, kôpku na ktorú som sa len chystal a kopu, ktorú som si ešte len niesol. A v tých všetkých stranách som našiel veľké guľové. Všetko som vrátil na svoje miesto a oslovil paní, čo tam pracuje. Neskutočný knihomol. Poznala pomaly do písmenka všetky knižky tam. Ukázal som jej ten lístok a ona mala rovnaký výraz ako ja, keď som ho prvýkrát čítal.
"Skutočne, Hoseokie. Netuším, čo to je," krútila hlavou a zložila okuliare, ktoré mala na šnúrke okolo krku, "ak to je z nejakého diela, tu ho určite nemáme." "Dobre, ďakujem vám kráásne. Majte ešte pekný deň," pozrel som na hodiny na stene, "no pomaly už večer." Bože, pol piatej. Fakt som s takou hovadinou zabil skoro hodinu a pol? Až som sa sám musel pokarhať. Dnešok mal byť vyhradený mne a mojim svalom. Trochu nešťastne som zišiel dole schodmi a zastavil sa vonku pred budovou školy. Nasal som studený vzduch. Práve zafúkalo a mňa obalila zima.
Mama má vždy pravdu. Je mi zima na kolená... moje kolienka. Ach. Predtým ako som vyrazil, vytiahol som z vačku papierik s tým depresívnym textom. Nechcelo sa mi ho vyhodiť. Som až príliš zvedavý...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Rýchlymi krokmi som odbočil smerom k benzínkam a už z diaľky vyzeral Namjoona. Postával vonku vo firemnej bunde a čapici, cumlajúc lízatko. Hneď ako som k nemu prišiel, nasúkal som mu do ruky ten text a popri tom ako ho čítal, som porozprával historku, ako som sa k nemu dostal. Ruka sa Namjoonovi dosť triasla. Stisol som pery a privrel smutne oči. Zase nejedol od obeda a lízatko použil ako alternatívnu večeru. Ani som sa ho nepýtal, išiel som do vnútra budovy benzínky a kúpil mu veľkú bagetu s kuracím mäskom. Ako bolo spomenuté, Namjoon a jeho rodina sú na tom finančne zle a on si radšej nebude kupovať večeru, aby po smene domov doniesol viac peňazí. Neznášal som ten pocit, keď som videl ako sa klepe celý hladu. A ešte viac som nenávidel, keď sa tváril, že je v pohode.
