Mladý chalan, Jung Hoseok, sa vždy rád vyrozpráva. Toto je jeden z jeho príbehov. Patrí medzi tých miláčikov, čo sú všetkými obľúbený. Je populárny, talentovaný, veľmi priateľský.
Za jeho takmer dokonalosť skrýva pred svetom len jednu jedinú vec.
...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Naštvane som stisol telefón v dlani, takmer sa mi vyšmykol z nej. Fakt si mal už dávno zrovnať tých svojich kumpánov! Povzdychol som si. Tento týždeň ani náhodou dobre nezačal. Deň čo deň sa mračím a čím ďalej, tým viac. A to je len streda. Cítim, ako ma to postupne pohlcuje. Musím sa vrátiť do normálu. Som predsa J-Hope.
Bolo mi jedno, že vonku už prituháva, obliekol som sa do športových vecí a nenápadne zliezol po schodoch. Studený vietor ma obalil hneď, ako som otvoril domové dvere a kdesi vzadu svojej duše som ľutoval tohto rozhodnutia. Fakt bola kosa, ale moja psychická nevyváženosť potrebovala liek a ten u mňa nie je nič iné, ako pohyb. Pri predstave, že budem nabručaný aj zajtra, sa mi kolená pohli a dali sa do poklusu. Vydal som sa smerom na tie nešťastné vodárne, na ktorých sa Tae schovával. Nie...Argh. Teraz nepremýšľaj nad ničím. Na moment som stisol pevne oči. Musím si vyvetrať hlavu.
Pridal som do tempa a vlasy mi začali nadskakovať hore dole. Síce som mal na čele nacapenú látkovú čelenku, aj tak neposlušné pramene si robili, čo chceli. Ale už naozaj by som sa mal ísť ostrihať. Počas behu som si to sľúbil. Neviem koľko času ubehlo, ale bol som tak sedem blokov od nášho domu, čo je tak tri kiláky. Bol som celkom dosť ďaleko a cítil som, že cesta späť bude akurát tak, aby som došiel domov v stave, že dokážem vyjsť schody. Chcel som ešte nejaký ten kúsok pobehnúť, no dostal som sa do srdca veľkej križovatky so semaformi. No to kašlem. Trocha som sa musel vydýchať, opierajúc sa o vlastné kolená. Bolo mi celkom horúco a krk kričal od jesenného vzduchu. Obzeral som si trilión svetielok a áut čakajúcich na ich vysnívanú zelenú. Vystierajúc sa do plnej výšky, som sa zvrtol na jednej špičke na túru domov, avšak periférny pohľad na kolónu vozidiel takmer oproti mne, ma donútil zastať.
Medzi autami si práve zložil helmu muž na motorke. Zrak mi zbystril známe blonďavé vlasy, ktoré si dotyčný práve rozcuchal rukou. To som si ho predtým nevšimol? Červená vesta na ňom svietila a hlavu mal zaklonenú do oblohy. Evidentne aj on nedočkavo čakal. Hneď na to si nasadil prilbu a ako keby vedel, kedy presne nabehne zelená, dal sa do jazdnej polohy a plynule sa rozbehol. Stratil sa niekde v odbočke naľavo. Videl ma?
