Môžem ťa rozosmiať?

이십 구. 29

Gucci, Gucci, Prada, Prada, Gucci, Gucci, Prada, Prada. Ani za toho boha som to nemohol dostať z hlavy. Ani pred spaním, ani keď som žuval raňajky a ani teraz, keď som sledoval míňajúcu sa prímestskú časť Gwangju. Tae vedľa mňa znova s baretkou v takej hnedej, mierne sračkoidnej farbe a elegantnom feši tenšom kabáte podobnej farby. Jeho zvláštne tvarované oči sledovali všetky faktory vozovky. Vyzeral byť vyspatý a spokojný. Mne bolo tiež fajn, síce som mal polku noci Taeho nohu i ruku cez seba, ale zvykol som si. Ten retard totiž vždy musí niečo objímať, keď spí a keďže vankúš na to určený bol pod mojou hlavou, stal som sa ja sám vankúšom. Hlavne že jeho posteľ má meter deväťdesiat na šírku. A človek vždy, keď tam u nich spal si povie, že šak má širokú posteľ. Na čo pôjdem do druhej izby.

Ale...bol som rád, že som nakoniec ostal u Kimovcov. Jeho mama mi spravila rýchle smažené nudliky s vajíčkom a mäskom. Mňaam. Nariafal som sa, pokecal som s Taehyungovcami a potom ma Tae stiahol do svojej izby, kde už mal nachystané dva notebooky. Vedel som, že bude chcieť hrať CSko a mne sa strašne nechcelo. Bol som unavený, ani som na ten monitor nevidel, ale viem že som u Taeho dlho nebol. A on bol taký strašne nadšený. Celý neposedný a excitovaný lietal hore dole so žiariacimi očami. Inak povedané, keď som ho videl, nemohol som mu povedať nie. Nedokázal som.
A tak som vydržal hrať trištvrte hodinu, čož bola omnoho väčšia doba, než som očakával. Ono sa to zdá, ale u toho kompu sa tá únava prekúsava jednoducho. Keď som sa konečne vyplazil do postele, Tae sa šľahol do perín vedľa mňa, že ma až skoro vyhodilo z postele. Do tváre nám svietil jeho nabúchaný iPhone a na ňom pustený Tik Tok. Gucci, Gucci, Prada, Prada, Gucci, Gucci...

„Zabijem ťa za ten Tik Tok," zamrmlal som do pozadia zvukov rannej reportáže v rádiu a zvukov premávky.
„Hehe," Tae nahodil ten svoj obdĺžnikový úsmev, „Tik Tok je smrť, to keď raz zapnem, tak sa od toho nepohnem."
„Predtým si to ale nemal nainštalované, či?"
„Nie, mám to len chvíľu. Ale som na tom závislý."
Zahľadel som sa niekde von po svojej strane: „Nemôžem henten dostať z hlavy."
„Aký?" jeho hlava na moment sa obrátila na mňa, „však si zaspal hádam do troch minútach."
Rozosmial som sa a pošúchal si stehná: „Prepáč, bol som fakt unavený."
„Pohodka, ešte si odjebeme dnešok a bude voľno," ozval sa trocha na neho vážnym tónom, krútiac volantom doľava.
Pred nami sa už objavilo mesto. Všetko bolo šedšie, uponáhľanejšie, deprimujúcejšie. Počasie na nás kukalo pomedzi husté mraky, z ktorých teoreticky mohlo začať chliapať. Aj by mi chýbal môj pršipláštik, no pán Kim dovolil Taemu si zobrať auto. Koniec koncov. Taehyung si na seba zarába. Divné, že? Síce tomu nie je ani týždeň, ale na neho je aj to úspech.

Dejepis už volal, Taeho zase kórejčina a práve preto si chalan musel zapáliť. Namjoon pri nás postával a obzeral si okolie. Pristavené sme mali na parkovisku oproti škole, čiže Taeho fajčenie bolo a nebolo nápadné. Skôr som sa divil, že to z neho nie je v škole cítiť. Ja som stál obďaleč, lebo mi to smrdelo a vyzeral som pred školou, či náhodou neuvidím Nari. Piatok s ňou mám v postate len prvú hodinu, lebo ona na výchovu umením nechodí. Prehĺtal som nepokoj i netrpezlivosť, keď som obzeral ako Tae pomaly vkladá cigaretu do úst a ešte pomalšie vydychuje dym z nej. Mal som pocit, že mu to trvá celú večnosť, pritom ranná predškolská ciga mu nikdy dlho netrvala. Namjoon opretý o auto sa zaujato díval mojim smerom a to ma znervózňovalo ešte viac. Viem, že už čosi zvetril. Istotne očakáva, že mu to poviem sám.

„Hoseok, však jak si chceš čosi vybaviť, tak choď," ozval sa Namjoon po nejakej, asi nie moc krátkej dobe, „však ja do triedy trafím."
Otočil som sa za ním, čierna čapica mu sedela na hlave a Tae si zrovna potiahol, dívajúc sa pred seba do neznáma. Nerozumel som, či ma neregistruje schválne alebo je proste vo svojom svete.
„No choď," Namjoonovi sa skrčilo čelo pod dvihnutím obočí, „na čo čakáš?"
„Okey, Tae vidíme sa po škole," povedal som rýchlo a dal som sa do poklusu.
Prechádzajúc cez cestu som vyzeral Nari. Chodieva do školy autobusom z opačného smeru, no teraz tam bolo také kvantum ľudí, že som zrejme nemal šancu ju zazrieť. Nie som nízky, no nie som zase obor ako Namjoon alebo Tae. Alebo Jin. Nah, takto ju nenájdem. Vytiahol som z vačku Taeho riflí telefón a ťukol do histórie hovorov.