Môžem ťa rozosmiať?

마흔 한 . 41

Driblovanie lopty ma utvrdilo v predpoklade, že Yoongi sa asi nechystá pred zápasom domov. Jemne som pootvoril masívne dvere a vkĺzol do vnútra. Blondiak práve stál pod košom a basketbalka ladne šuchla obruč z vnútornej strany.
„Čo chceš?"
Och. Ani sa na mňa nepozrel, len si šiel po loptu poskakujúcu pod košom. Spravil som pár krokov k nemu a to už som uvidel jeho lesknúcu sa bielu pokožku s mokrými prameňmi okolo tváre.
„Chcel som ti poďakovať za tú úlohu z fyziky a aj za lekciu basketbalu," mykol som očami niekde do priestoru, „konečne som sa necítil ako až také nemehlo."
Tie jeho prazvláštne črty pozerali niekam do zeme a tenké ruky napravili niekoľko krát loptu v dlaniach. Keď na mňa dvihol konečne zrak, ligotalo sa v ňom niečo, čo fakt neviem popísať. Možno náznak úsmevu?
„Pohoda. Koniec koncov, bol som aj rád..."
Myslím, že sa mi pohmýril ksicht vďaka zmäteným myšlienkam. Prečo rád? Yoongi len očkom na mňa pozrel a vyzeral značne pobavene. Basketbalku vyslal ku obruči, kde znova našla svoju cestu cez sieť. 

 
„Odkedy som sa stal kapitánom, tak je každý neskutočne otravný," ozval sa jeho hlas do ozveny telocvične, odprevádzaný buchotaním lopty.
Pozoroval som ho ako ide po skákajúcu plastovú guľu a uvažoval nad jeho slovami. Pochopil som to správne, že mi teraz vlastne sklonil poklonu? Ten človek proste nemôže jednoducho povedať si fajn alebo bolo mi s tebou fajn. To by som chcel asi moc, že?
„No," pokrčil som ramenami, „vyzerá tak, že si na to budeš musieť zvyknúť. Tvoja sláva v škole bude s úspechmi len stúpať."
Sám som vedel o čom hovorím. Ja som to mal podobne, moje meno i tvár nepoznajú len na tejto škole. Odfrknutie sa nedalo prepočuť a pohoršenie jeho nálady bol signál na to, aby som sa spakoval. Vždy mám nedobrý pocit, keď sa s ním rozchádzam v zlom, no nemal som úmysel predlžovať pobyt v tejto situácií. Zdvihol som ruku na pozdrav a poprial mu šťastie pri dnešnom zápase.

Vybral som sa do sprchy, kde už bolo len pár jedincov. Hodil som sa len na rýchlo pod teplú vodu, pretože Nari ma už isto čaká na hlavnej chodbe celá natešená, že ma uvidí tancovať. Prelieval sa mnou pocit akejsi hrdosti. Nehovoriac o tom, že v svaloch mi mierne brnelo od toho nadšenia.
Zanedlho som s vlhkými vlasmi a vo veciach na tancovanie, čiže šedé tepláky a biele tričko, vybehol na ešte relatívne zaľudnené chodby. Nebolo predsa zase toľko hodín. Štvrtky sú v škole chvalabohu kratšie. Ako som predpokladal, Nari ma očakávala pri školských oznamoch.

Keď sme sa blížili ku tanečnej miestnosti, počul som niečo o čom som si nebol istý, či počujem. Boli sme ešte pár metrov od masívnych dvoj dverí, no znelo to jemne ako nejaká klasická hudba. Že by si náš učiteľ hudobnej, pán Choi, užíval nejakého hudobného soaré?
„Vravel si, že tu nikto dnes nebude," prehovorila Nari a nebol som si istý, či na konci vety bol otáznik.
„Nemal tu nikto byť," prišiel som bližšie a pozrel na rozpis, „nikto tu ani nie je napísaný."
Chytil som pevne kľučku, zatlačil a jedným veľkým krokom sa objavil v tanečňáku. Najprv som nič nevidel, len mi do uší prechádzali ladné sláčiky a zvuk piana. Spravil som ďalší krok, aby mi dvere nezamedzovali výhľad na celú miestnosť.
Stretol som sa s Jiminovými očami, ktorý v úzkych čiernych legínach a balerínkach držal nohu dozadu pri hlave a pažou sa jemne končekov prstov dotýkal dreveného zábradlia. Jungkook sedel kúsok od neho na zemi s veľkými skicárom na pokrčených stehnách a tiež kukal na mňa. Na rozdiel od Jimina, jeho výraz bol menej ostrý a skôr prekvapený.

Ako... zostal som celkom onemený, lebo toto som fakt nečakal. Čo ma ale vytočilo, že Jimin ma odignoroval a pokračoval v doterajšej činnosti. Akoby som tam ani nestál. Stúpol mi z toho tlak, čoho si evidentne Jungkook všimol a prehadzoval oči zo mňa na neho. Vykročil som k mladšiemu: „Na ako dlho to tu ešte vidíte?"
Než som dostal odpoveď, všimol som si sketche Jiminovej postavy na veľkom papieri.
„Pred chvíľou sme prišli," povedal Kookie, pozerajúc na mňa zo zeme trochu ako ustrašené dieťa, „neviem. Spýtaj sa Jimina."
Zaťal som zuby a obrátil hlavu na menovaného. Samozrejme ma ten trtko ryšavo vlasý mal v piči a poskakoval si tam ako labuť. Zvolal som na neho. Samozrejme, že nereagoval. Už neviem či chtiac alebo nechtiac, no prešiel som k bedniam a zastavil mu hudbu.