Môžem ťa rozosmiať?

스물 넷. 24

„Dobrý deň," uklonil som sa pokorne a vysoká osoba predo mnou spravila to isté.
Bol to muž, ktorý bol manžel paní z britskej večierky a ja som chvíľu premýšľal, či som slovo manžel počul správne. Vyzeral na pohľad totižto o dosť mladšie od blonďavej paní Isabelly. Chlap ako hora, s čiernymi vlasmi, veľmi precízne upraveným strniskom a pútavými zelenými očami. Vystrel ku mne svoju ruku. Obrovskú ruku, pretože keď som mu ju podal, tak som bol jak žena v jeho dlani. Zahanbene som pozrel na neho: „Jung Hoseok."
„Daniel Evans, teší ma," priateľsky potriasol našimi spojenými končatinami.
Stisol mi dlaň, nie silno no aj tak som pochyboval v ten moment o svojej mužnosti. Na to tleskol a usmial sa na mňa žiarivým úsmevom.
„V prvom rade," načiahol sa za pult a niečo zobral, „toto si daj na seba."

Dostal som do ruky zložený kus látky, ktorý mal rovnakú farbu ako zástera, čo mal na sebe. Rozostrel som to, no a...nemýlil som sa. Bola to ona zástera a tak som si ju začal viazať za krkom, zatiaľ čo on sa s rýchlymi slovami niekam vytratil. Keď som dokončil druhý nešikovný uzlík za chrbtom, zložil som ruky a otočil sa.
Kaviarnička nebola taká veľká. Steny hrali bledou béžovou farbou, striedajúca sa uhlopriečkovo s bielou. Presklená časť, ktorá oddeľovala toto príjemné miesto od ulice bola celá zastretá bielymi závesmi, ktoré nebadateľne presakovali obraz prechádzajúcich ľudí vonku. Stolov tam bolo relatívne málo. Jeden, dva tri...šesť, plus rohový gauč. Zákazníci vyzerali spokojne a zhovárali sa, pohodlne usadení v pozadí potichučky hrajúceho jazzu.
Som si istý, že toto miesto je úspešné, lebo nič také som u nás nikdy nevidel. Niektorý Kórejčania sú až posadnutý západným svetom a jeho životným štýlom. A toto bol rozhodne ich štýl. Nasal som vôňu kávy. Ach. Dnešok bol ťažký deň, ale ja som cítil ako kofeínový závan a nové prostredie zo mňa vysáva negativizmus. Bol som za to rád a konečne som sa od obeda usmial. Myšlienky na Jimina ma aspoň na chvíľu opustili.

„Prepáč," ozvalo sa za mnou, „trocha mi to trvalo. Môžeš ísť sem."
Nasledoval som svojho nového šéfa a ocitol sa v úzkej vykachličkovanej chodbičke. Absolvoval som základnú exkurziu. WC, sprcha, sklad, skrinka. V mojej novej skrinke som mal nachystanú už náhradnú zásteru a pár zložených...ja neviem, utierok?
„Popravde by som chcel zachovať tu britskú atmosféru a nosiť na sebe čašnícku uniformu," prehovoril, „ja svoje mám, ale pre zamestnancov v takomto kamrlíku malom by to bolo trocha komplikovanejšie."
Prikývol som a nakrčil jemne hornú peru: „Niekedy majú obleky a košele divný strih."
„No," pokynul rukou, „presne. A myslím, že to je takto pohodlnejšie. Nebudem predsa človeka, čo nie je originál čašník, tlačiť do toho."

Osobne, mňa hneď napadla rovnošata pre čašníkov. Aj v zahraničných filmoch to majú a vyzerá to tak elegantne a dôležito. V kútiku duše som sa tešil, že aj ja budem fešák, ako tí chlapi vo filmoch, ale čo už. Keď tak pán Evans rozprával, zamyslel som sa nad jeho kórejčinou. Znela dobre a bolo vidieť, že sa ju nenaučil len teraz, ale oproti pani Isabelle, bol tam ten cudzokrajný prízvuk. Nie moc, ale bol. Pani Isabelle hovorila dokonalo. Keby som ju mal chrbtom, ani by som nepochyboval, že nie je Kórejka.


Vrátili sme sa do kaviarne. Pán Evans mi nechal priestor, nech si všetko poobzerám. Časť, kde sedia hostia už som mal relatívne obkukanú. Za barom najviac priestoru obsadzoval kolosálny kávovar, ktorý mal vedľa seba tácku s čistými šálkami a nerezové stojany. V nich boli uložené nejaké baristické pomôcky, no mne to na pohľad prišli skôr chirurgické nástroje. Na poličkách nádobky s kávovými zrnkami a názvami, ktoré som skoro ani neprečítal. Tristo druhov pohárov, šálok, zrejme každá na iný druh kávy.
Ježiši. Bolo tam kopu nových informácií a samozrejme, že som ich nevstrebával všetky. Obavy sa mi preliali žalúdkom a myslím, že to pán Evans videl, lebo prišiel za mnou ma povzbudiť slovami, že nemám stresovať a zahlcovať sa všetkým hneď naraz. Tak som išiel umývať riad a len som sledoval čo a ako robí.