Môžem ťa rozosmiať?

삼십이. 32

Druhá hodina poobede už pomaly odbíjala. Tae fajčil pri aute svoju poslednú cigaretu z krabičky. Nemusím hovoriť, že nad tým lamentoval a do výplaty ďaleko. Nie zas až tak, ale keďže sú to ešte dva týždne, pre Taeho a jeho pľúca to bude viac, než dosť.
Prestupoval som z nohy na nohu, celkom nedočkavo. Namjoon práve zbieral do veľkého vreca odpadky z malých košov. Nedobre sa mi na neho dívalo. Ja viem, že je to jeho robota a je samozrejmé, že ako zamestnanec má na starosti poriadok v areáli. Spomenul som si ale na minulú zimu. Akože teraz je to ešte fajn, lebo je relatívne teplo. Namjoon mal oblečené firemné tričko, no keď prídu mrazy tak musí tiež tankovať a umývať autá, logicky. Je jedno, že je zababušený v hrubej bunde, čapici a teplých topánkach, ruky má do modra prechladnuté. No on vždy oponuje s tým, že dobre platia.

Nebojte sa, Taeho rodičia nejeden krát navrhovali, aby šiel k nim, no jemu je benzínka finančne a dochádzaním výhodnejšia, ako pracovať u Taehyungovcov. Nehovoriac o tom, že tí potrebujú brigádnikov len sezónne. Tak rád by som mu pomohol. A myslím, že aj Tae. Ten sa tiež nepekným spôsobom pozeral smerom na šedú budovu. Zahasil cigaretu o kovovú striešku smetného koša a hodil ju dovnútra.
Na to skontroloval čas a vytiahol si zrkadlovku, ktorú si vzal keď sme stavili u nich. Tae sa chcel prezliecť, hodiť si školský batoh do rohu izby a nevidieť ho až do pondelka. Nechtiac som si pripomenul úlohu z fyziky. Blah. Tae dlhými prstami čosi šteloval na fotoaparáte drahšom, než môj telefón a ja som len dúfal, že ak dnes spraví fotky, tak to nezavesí na net. Jiminie to uvidí. Ako každý všetko na internete.

Digitálny čas ukazoval tak päť minút po druhej, kedy Namjoon vyškerený, spokojný už vo svojom oblečení nám šiel naproti. Nevyzeral unaveno, čo som vôbec nechápal. Veď ja som zaspal od únavy v buse a to nebol ani piatok. A tento tu valil od pondelka do soboty.
„Čaute," rozprestrel ruky, lebo Tae mu šiel naproti pripravený na objatie.
Kimovia sa potľapkali medzi lopatkami: „No vitaj borec. Rád ťa vidím."
„Aj ja vás," Namjoon si napravil šiltovku a usmial sa na mňa, „aj som myslel, že vám dnes napíšem."
„Jin nás poslal do riti," naoko zafňukal Taehyung, „vraj kamsi idú s rodičmi."
Namjoon mávol bezstarostne rukou: „Však pohoda. Kam teda ideme?"
„Ja ani neviem," vymenili sme si pohľady a na to sme spýtavo pozreli na Taeho.
Ten zase tak pokukoval po nás. Z jednej strany na druhú, pričom okolo krku mu visel široký remeň s nápisom Nikon.
„No," Namjoon sa ozval, keď bolo dlhšie ticho, „je mi jedno kam, ale poďme lebo si chcem už konečne sadnúť."
Na to sme okamžite reagovali a posadali si do mercedesu. Vzhľadom na to, že na stredajšie KoShi barové sedenia v poslednej dobe kašleme, zaparkovali sme tam.

Hneď ako sme vstúpili, čašníčky si nás všimli a spustili jedna cez druhú. Vypytovali sa, či prišiel Namjoon dnes rapovať. Že tu dlho nebol, kde je zvyšok bandy a tak ďalej. Ich mierne piskľavejšie hlasy ma vyhnali nájsť nám miesto. Na výber bolo veľa miest a než som stihol nejaké vybrať, chalani už šli za mnou. Bol som vďačný, že sa tam s nimi dlho nevykecávali. Namjoon si zložil šiltovku, Tae zase foťák a ja som sa pohodlne usadil oproti nim. Keďže bola sobota poobede, bol tam kľud, až na tých pár sekúnd čo prišla jedna z čašníčok nám objednať.
Tae mrnčal, že kvôli autu nemôže pivo. Aspoň môže byť rád, že to auto vôbec má. Asi musel hodne robiť na farme, keď mu oco dáva kľúče.
Čoskoro sme mali na stole klasický krevetový tanier s dvoma soju a jednou, vraj trápnou, limonádou. Konverzácia sa spustila spontánne, ako vždy medzi nami. Mne však trocha po hlave behala Nari. Stále mi neodpisovala a ja som z toho bol nesvoj. Vravel som si, že nebudem jej nechávať spam na messengery, i keď nedalo mi to a napísal som jej štvrtú správu. Takú tú typickú. Si tu?

Odložil som telefón, lebo som si vravel že budem len do neho civieť a nedám si pokoj. Dvíhajúc zrak na nich, som zistil že Tae a Namjoon mlčia a pozerajú na mňa.
„Už si dopísmenkoval s Nari?" uškrnul sa Taehyung a vložil si slamku do úst.
Prevrátil som očami a Namjoon s jamkami v lícach sa uchechtnul na Kima. Na to obrátil oči zase na mňa: „Ideš s ňou zajtra na ten výstup?"
„Neviem," odvrkol som, „je teraz preč a neviem, či sa bude môcť vrátiť do nedele."
„No tak pôjdeš s ňou budúci týždeň," zagestikuloval rukou, čo mal na gauči za Taeho krkom.
Musel som sa ohradiť: „A čo keď bude pršať?"
„A čo keď bude pršať?" Namjoon mierne pobavene pretočil jeho tmavé zrenice, „tak pôjdete niekam inam."
Nepáčilo sa mi, ako mi neprestáva proti argumentovať.
„Ide ti o Nari alebo o ten výstup?"