Môžem ťa rozosmiať?

서른 여섯. 36

„Haló? Mami?"
„Hoseok, zlatko? Prišiel by teda si po nás?"
„Áno, ešte sme s Nari hore na kopci. Ale neboj sa, pri aute budeme tak do pätnástich minút."
„Neruším vás moc?"
„Nie, už sa chystáme stejnak dole."
„Dobre. Ja ti aj tak volám popredu, lebo vieš-"
Spoza nášho rozhovoru bolo zreteľne počuť otca, ktorý bol v nálade. A nielen jeho hlas, ale aj nejaký, ktorý sa nedal inak vyhodnotiť, ako pán Park. Mama ani nedokončila svoju vetu, lebo sme sa pochopili aj bez toho. Chcel som už zložiť, len v tom ma napadlo, že budem musieť zaviesť Nari.
„Mami, počkaj!" otcov hlas v pozadí bol čím ďalej, tým viac zreteľnejší, „budem meškať, lebo m-"
„Hoseokie, si tam?"
Hodil som tichý ujeb, na čo sa Nari v prítmí ohňa na mňa zaujato pozrela. Jej ruky prestali schovávať veci do batohu...takže nebolo mi treba hovoriť, že aj ona ho začula.
„Áno som, oci."
„Kde si? Si s tou fešandou svojou?" nemal som príležitosť na odpoveď, lebo naďalej hovoril, „počkaj Pilwoo, teraz mám syna na linke."
Však ho zavolaj sem. Ozvalo sa z druhého konca. No boha. Nari sa chichotala, držiac si ústa a ja som nevedel, či sa mám smiať, plakať alebo sa cítiť trápne. Vyhral však smiech, ktorý so mnou zdieľala.

„Hoseok, si tam?"
„Áno oci, som," neubránil som sa facepalmu.
Začínal som mať určitého tušáka.
„Prídi po nás aj s mladú."
Keď som kukol na Nari, tvár jej zbledla a prestala smiať. Splašilo a zahanbene mávala rukami na znak nesúhlasu. Nebola vystrašená, ale chápem ako sa cítila. Veď sme spolu deň a ja ju mám ukázať našim? To bolo šialené, zvlášť v našej kultúre.
„Sangjin, preboha netráp ho a daj mu pokoj," zaznela mama tlmeno a rozhorčene.
„Joj, však som len zvedavý."
„Mňa jebne," šepol som so zvesenou hlavou.
Ako však sranda, ale prečo práve teraz? Videl som, aká je Nari v strese i keď sa rehotala zároveň.
„Dobre, dôjdi teda po nás," boha, „a neleť moc! Papikýýý."

Papiky? Cez zuby mi prešiel krátky smiech. Otec mi ani nedal možnosť mu protirečiť, či povedať čo i len ahoj. No nič, no. Bolo rozhodnuté. Sedeli sme vo vyhriatom aute a Nari si šúchala prsty medzi sebou. Cestou naspäť sme sa celkom uzimili. Ono bolo síce dnes teplo, ale koniec koncov je október a vonku je večer už zima. Ani jeden sme to s oblečením nevypočítali, zas ako minule.

„Už ti je teplejšie?" spýtal som sa, keď dlhšiu dobu bola ticho a mňa to iritovalo.
„Bude to v pohode? Ja sa hanbím!" vyvalila oči na mňa, no ja som ju nesledoval lebo šoférovanie.
„Prepáč," nasal som vzduch pomedzi pery a jemne zabrzdil, lebo mi tak nakázal semafor.
„Ja sa nehnevám...a tvoj oco je vtipný," naberala na intenzite a rýchlosti hlasu, „ale keď sa hanbím ako hovädo!"
Poklepal som prstami po vrchu volantu a obzrel sa na križovatku po mojej strane. Vyšiel zo mňa neurčitý rezignovaný povzdych. Sám som bol nemalo mimo a priznať to priamo, by znamenalo ešte väčšie pochybnosti pre ňu. Bol som si ale istý, že sa im bude páčiť. Nari je pekná, inteligentná a prirodzená. Chcel som otočiť zrak na ňu, no periférne som spozornel na oranžovú a to už som ľavú nohu povoľoval zo spojky. Znova sme sa pohli.

„Nari..." preradil som a chytil ju za stehno.
„Hm?" pípla.
Pod dlaňou som cítil, aká je celá v kŕči stiahnutá.
„Kľud moja. Naši sú v pohode a môj oco, keď má trocha vypité, tak to je že úplne v pohode."
„Okey, okey," vydýchla a stisla mi tuho ruku.
Znak tohto chovania aspoň naznačoval, že jej na tom záleží. A to som bol rád.

Dom Parkovcov nebol ďaleko a keď sa rozsvietilo svetlo pri domových dverách, modlil som sa, aby som nezazrel Jimina. Vzhľadom na to, že je nedeľa večer, tak musí byť už doma z výletu i keď v jeho izbe sa nesvietilo. Vonkajšie dvere sa otvorili a z Nari vyšlo krátke ó môj bože. Opäť som ju pohladil a uistil, že to bude v poriadku.
„Mám si ísť presadnúť?" nadvihla sa zo sedačky a ja som ju rukou zastavil.
„Počkaj," nevenoval som jej pohľad, lebo som pozoroval dve postavy zjavujúce sa v zárubni.
Otec to bol, ale tá druhá silueta...rozhodne nebola mamina. Na to sme počuli som len otcov krik, aby som vypol motor.