Môžem ťa rozosmiať?

다섯. 5

Úvahy o všetkom vôbec mi ešte dlho nedali zaspať, no zrazu som sa zobudil a bol tu ďalší deň. Sychravý. Nechutný. Studený. Ebenové vlasy som mal rovnako sklesnuté ako výraz, ktorý mi na tvár maľovalo počasie. Bolesť sa mi premávala každým kúskom tela. Vypratal som sa k oknu. Fuj, ako tam je hnusne. V kuchyni som takmer všetkých odignoroval, až na to, že som mame dal pusu na líce, keď odchádzala. Cesta do školy dnes trvala podstatne dlhšie, než normálne. Tesne pred cieľovou zastávkou som si navliekol červený pršiplášť a s kapucou skoro v ksichte som sa vykokotil z autobusu.

Tae v čiernej mikine zrovna zavieral auto. Neviem ako mám popísať ten pocit, keď sa naše pohľady stretli. Nedá sa to. Pľúca mi stiahlo a v ten moment mi bolo jedno, že na mňa chcaje jak z krhle. Tae sa chvíľu na mňa pozeral, potom si typicky nervózne oblizol pery a vbehol do školy. Jeho postava sa len tak mihla v tom daždi. Spustil som hlavu a pokrútil ňou. Nemôžem sa teraz trápiť Taem dvadsaťštyri hodín, sedem dní v týždni. Ak je kamarát, spracuje to tak, ako to spracoval Namjoon. Je mi jedno, ako dlho mu to bude trvať...nechcem ho zo života preč. Vravel som si, že túto logiku skúsim čo najskôr si privlasniť a netrápiť sa.

Škola ma chvalabohu doobeda celkom zamestnala od smutných a pohŕdavých myšlienok a než som sa nazdal, bol obed. Namjoon sa niekde stratil. Alebo mi možno aj hovoril, že kam išiel a ja som ho výnimočne nepočúval. Poschodie pred jedálňou voňalo a moje prázdne brucho ma donútilo bežať okamžite, ako som zacítil jedlo. Nerozhliadal som sa. Nechcel som znova nájsť Taeho oči. A určite Jinove. Pretože mi bolo jasné, že to v sebe Tae neudrží. Teda...vlastne to môže vedieť teraz celá škola.

Kroky sa mi náhle spomalili a ja som s malou dušičkou preskúmal okolie. Nie...Tae by mi toto neurobil. Nikto sa na mňa nepozeral. Nikto na mňa nezízal. Nechcem si ani predstaviť, čo by to bolo, keby sa to dostane von. Som na očiach všetkým. Každý ma pozná. A nielen v škole, ale aj väčšina Gwangju.
Milá paní mi naložila porciu a ja som sa bezcieľne vydal niekam za nosom. Deciek jak smetí tam bolo. Plno. Teda skoro všade. Vždy je len jeden stôl v jedálni takmer súkromný. Spravil som nečakané rozhodnutie. I keď...moc som na výber nemal, keďže som nechcel pri obede stáť a chcel mať u neho hlavne kľud.

"Môžem si prisadnúť?"
Yoongi prekvapene dvihol hlavu od mobilu a prezrel si ma. S pootvorenými perami mykol plecom a ja som sa zložil. Bože, sadám si k Min Yoongimu na obed. Tento týždeň asi už divnejší nebude. Môj blonďavý spolusediaci venoval plnú pozornosť displeju. Mal som čo robiť, aby som na neho nevyblafol nič o lístku, ktorý stratil. Pre istotu som si nabral z obedu a vovalil si ho do pusy.
"Dobrú chuť," na sekundu na mňa pozrel a potom obrátil oči naspäť.
"Hm, ďakujem," zaskočene som sa usmial aj napriek tomu, že to nevidel, "ty nebudeš jesť?"
Tanier mal plný a príbor čistý. Yoongi rýchlo zablokoval mobil a nespokojne sa napravil na stoličke.
"Čo si hovoril?" prešiel si unavene po čele a upravil si ofinu, "nevnímal som."
"Či budeš jesť?" dvihol som mierne kútiky, "vyzerá, že sa do toho moc nestrojíš."
Páni. Náš nadlhší rozhovor za celú strednú.
"Keby som to nechcel, tak si to nevezmem, nie?" Yoongiho mimika ma trocha uzemnila a ja som ťažšie prehltol.
"Však jasné, prepáč...len držím konverzáciu."
Znechutene sa nadýchol a nastavil mi tvár: "Niečo som ti o tom ospravedlňovaní hovoril."
Nejakú dobu bol ticho, keď sa zrazu ozval s tým, že nechce, aby som s ním udržiaval konverzáciu. Trocha to zamrzelo, ale chápal som to. Je to Yoongi. Ako som už hovoril, je divný. Popri tom ako som jedol, periférne som ho sledoval. Nebol pokojný tak, ako zvykol.

"Je všetko v poriadku?" bože, vážne som toto urobil?
Jeho tmavé oči si ma spočiatku znechutene premarali, avšak jeho líca sa postupne stransformovali na mix viacerých emócií. Než som ich stihol spracovať, skryl tvár do taniera: "To by som sa mohol pýtať aj ja."
Následne zabodol do mňa prenikavý pohľad, až mi zastavilo dýchanie. Moje hrdlo mu neráčilo nejak odpovedať. Chvalabohu ma ďalej netrápil a prehovoril prvý: "Videl som akosi včera vyzeral."
Reagoval som okamžite, pretože vo mne skrsol strach: "To nie je tvoja starosť."
"To rozhodne nie je," povedal sebavedomo a oprel sa do stoličky, "...ale...nie som zase bezcitný."
Fakt nie? Stisol som pery a snažil sa zatváriť milo. Akože...myslím si, že tento rozhovor mohol dopadnúť o dosť horšie. Rozhodne som neplánoval pokračovať v téme. Nechcem už nikomu vytrepať moje tajomstvo.
"Máš rád knihy?" spýtal som sa...lebo tak moc som chcel poznať odpoveď na tie jeho vytratené slová na lístku.
Zmena ho na stoninu sekundy zmiatla. Na to arogantne pootvoril pery a jazykom si prešiel po vnútrornej strane líca. Avšak...bol ticho.
"Aký žáner napríklad?" tvár som naklonil mierne na bok.
Prižmúril oči: "Kladieš moc otázok."
"Prepáč."
Očné linky sa mu ešte viac zúžili a ja som si povedal, že fakt už musím mlčať. V tichosti sme si každý dokončili svoju stravovaciu potrebu a prv, ako zmizol mi vrátil čelenku. Narazil som si ju na tie svoje dnes hrozné vlasy. Ach. Mám ten pocit rád.