Môžem ťa rozosmiať?

십칠. 17

K nohám sa mi zrazu prikotúľala basketbalka. Dvíhajúc ju zo zeme som videl, ako Yoongi nezainteresovane mávol na pozdrav spoluhráčom a kráčal ku mne. Tvár sa mu ligotala od potu a končeky jeho blonďavých vlasov boli úplne mokré. Nevšedne privrel oči, keď sa na mňa konečne pozrel. Jeho aura tým ku úplne mne dosálala. Dlane som mal aj s loptou niekde pred bránicou a on ku mne začal naťahovať ruky. Podal som mu, čo chcel: „Počul som, že sa z teba stal kapitán. Gratulujem."
„Uhm," jazykom si prešiel po vnútornej strane líca, „som z toho priam nadšený."
Mal som dojem, že som ustúpil myšací krok. Nakoniec to dojem nebol, lebo sa na mňa otočil a prižmúril očami. Kriste...
„No, to som si aj pomyslel, keď som sa to dopočul," vybehlo zo mňa, až som sa začudoval.
„Ale aj tak ďakujem," naraz sa mu mimika uvoľnila a on pozrel zase kdesi pred seba, prehadzujúc si loptu v rukách.

To nemôžeš rovno povedať to blbé ďakujem bez tých nepríjemných cavikov? Yoongi je fakt zvláštny. Takúto osobnosť som ešte nevidel. Vždy keď s ním hovorím, netuším čo príde a ani čo si dokopy myslí. Chcel som nad ním s nezáujmom prevrátiť oči a zároveň vidieť do jeho hlavy.
„Človek sa dopočuje v tejto škole veľa vecí," roztočil si basketbalku na prste a pozrel na mňa, „ale najlepšie sa o nič z toho nestarať. Mať v piči."
S týmito slovami sa vzal a šiel s točiacou sa loptou smerom na šatne. Myslím, že mať v piči je jeho životná ideológia. Veď keď sa človek pozrie na neho, tak tento prístup z neho srší. Na jednej strane som mu to závidel, ale na druhej...neviem, či mať všetko na háku je dobré. Bola to úvaha na dlho a mňa skôr teraz zaujímalo, koľko je hodín. Bol akurát tak čas sa strojiť do sprchy a domov.

S Namjoonom sme pádili spokojne domov. Dnešok bol fajn. Viedli sme bežnú konversenzáciu, než sa za nami ozval známy hlas. Obaja sme sa otočili a uvideli Nari ako beží a malý ruksačik jej poskakuje na chrbte. Mávala na nás: „Čakajtéé!"
„Ako to že dnes ideš pešo?" Namjoonovi sa objavili jamky.
Dobehla k nám a trocha si vydýchla: „Ježiš. Takto po telesnej mám znova behať. No...dnes oco po mňa nestíha ísť."
„Tak poď s nami. Ja sa neskôr od vás odpojím."
Dali sme sa do kroku: „A kam ideš?"
„Do práce."
„Zase? Však ty si buď tam alebo v škole..."

Ich rozhovor o niečom pokračoval. Ja som pozeral na svoje nohy. Stratil som sa v hlave. Tae. Jimin. Yoongi. Chcel by som sa s Taem znova baviť, chcel by som aby sa veci tak nekomplikovali. Nechcem si vyberať dnes Tae zajtra Jimin. To je hovadina. Yoongi začal chodievať pravidelne do školy. Neviem povedať, či je čudnejšie to alebo to, že nechodil. Veci sa mi akosi prelínali jedna cez druhú. Škola sa mi nezdala extra lákavá posledné dni. Necítil som sa tam dobre.
Netuším ani ako čas ubehol a Namjoon sa od nás odpojil. S mávaním ruky som videl jeho postavu sa zmenšovať a ja som naďalej pokračovať v ceste, vôbec si neuvedomujúc že Nari je vedľa mňa. Samozrejme, že očakávala pozornosť a tak sa po chvíľke naklonila ku mne a prehovorila: „Si dnes na teba nezvykle ticho."
„Prepáč," venoval som jej krátky pohľad, „som len nejaký zamyslený."
„A nad čím dumáš?" povedala takým hravým spôsobom.
„Ani neviem," dvihol som hlavu od chodníka, „prepáč už budem duchom prítomný."
„Hope, je všetko v poriadku?" na čele sa jej spravila mierna vráska.
„Asi hej?"
„To neznelo moc...presvedčivo."
No tak Hobi, vzchop sa!
„Ak máš zlú náladu, môžeme niekam zájsť."
Skrsla vo mne iskra dobrého pocitu: „To by nebol zlý nápad."
Do jej tváre sa nahnalo nadšenie: „Tento týždeň sa nebolo v KoShi bare. Čo keby sme zašli tam, dať si niečo pod zub?"
„Súhlasím," chytil som sa za žalúdok, „po tom ako som skákal mi celkom vyhladlo."
„Aj mne," usmiala sa ešte väčšmi a zmenili sme smer.

Napísal som mame, že sa trocha zdržím. Aspoň neuvidím sestrine blbé ksichty. Tá by ani neverila, že som sám s dievčaťom. Je to nejakú dobu, čo som naposledy bol so ženským pohlavím. Väčšina báb v škole sú na tých namachrovaných Taeho kamarátov a Taeho. Nari nebola výnimkou, no ona bola moja spolužiačka a plus patrila medzi partiu, ktorá chodila s nami na školské akcie.
Sadli sme do rohu k malému stolu a pohodlne sa usadili. Objednali sme ľahkú polievku a tanier kreviet. Myslím, že na stredoškolských študentov to stačí tak akurát. Nari sa neprestávala usmievať. Vyzerala, že sa cíti v mojej prítomnosti dobre. Úplne som zabudol pri jej slniečkovskom výraze, aké sú posledné dni hnusné. Asi mi naozaj chýba pozitivita. Či už moja alebo z okolia. Ešte som nepostrehol, že by Nari zazerala na mňa ako ostatný, čo ma tešilo.