Môžem ťa rozosmiať?

마흔 둘. 42

Prekrikujúca sa vrava s hudbou bola zreteľná už pred štadiónom. Nadchla ma tá atmosféra a jak sme sa objavili vnútri haly, tak ma to pohltilo úplne. Samovoľne sa mi spravil úsmev, ako som si prezeral mnoho radujúcich sa neznámych tvári. Neznámych hlavne na strane, kde sedeli ľudia a príbuzný z gymnázia z Damayagu, ale i na tej našej strane, kde boli rodičia s deťmi.
„No!" nahol sa k nám Taehyung a snažil sa prekričať okolie, „ja mám hentam vyhradené miesto kvôli foteniu! Takže sa vidíme po zápase!"
„Okey!" zahučal mu Namjoon naspäť a v tom sme sa rozdelili.

Usadili sme sa približne v strede hľadiska, kde bolo zatiaľ najmenej obsadených miest. Ani sme pomaly neuložili zadky do sedačiek, Jin už vyťahoval veľký balík cibuľových krúžkov. A ja som si vravel, že ten chalan šušťal celý čas, jak sme kráčali sem. Chutná vôňa mi udrela do nosa, zvlášť keď nám dobrotu vopchal rovno pod nos: „Dajte si."
Na ukazovák a prostredník som si natiahol po jednom krúžku, kdežto Nari chvíľku kukala dovnútra a potom odmietla. Oprela líce o moje rameno a ja som chrúmajúc, vzal voľnou rukou tú jej.
„Čo moja?" pootočil som sa k nej.
„Len oddychujem."
Pousmial som sa a letmo ju pobozkal do vlasov.

Hala sa už pomaly naplnila i keď stále nejaký ľudia prichádzali cez hlavné rozčapené dvojdvere. Roztlieskavačky, ktoré moc nemusím lebo mi stále blokujú tanečnú miestnosť, akurát vyšli na ihrisko a začali tam tie svoje hopkajúce choreografie. Radšej som sa rozhliadol okolo seba, zvedavý že koľko známych tvári tu sedí. Mnoho rodičov, detí a samozrejme, kopa našich stredoškolákov. Na ľavej strane, za Jinovou hlavou boli dve, až moc známe osoby.
Prefarbená Jiminova hriva medzi toľkými hlavami až svietila. Po jeho boku nesedel nikto iný než Jeon Jungkook, ktorý niečo šmátral dole pod sebou. Na moment mi zmizli z dohľadu a keď sa opätovne objavili, obaja si držali čelá v bolestivých výrazoch. Na to Jiminova dlaň na krátky moment zakryla Kookieho tvár z boku, palcom šúchajúc mu buchnuté miesto.

Narovnal som sa, lebo som mal strach, že ma uvidia. Nepotrebujem ďalšie zbytočné pohľady. Spomenul som si, ako ho Jungkook včera nazval...Jiminsie. Tí dvaja sa naozaj zblížili. O instagrame plnom ich fotiek už viem a keď som ho čeknul znova, našiel som tam nové Kookieho skice. Hm...hmm...kto vie, či má Jungkook poňatie o Jiminovom tajomstve.
Musel som zvedavosť zahnať niekam do končín, lebo nás ozvučil hlas komentátora, Baeho Sungjaeho, ktorý nastúpil na školu s nami v ten istý rok. Sung svojím rečníckym talentom doprevádza školské zápasy už druhý rok. Zo všetkých strán sa rozoznel potlesk a to ma trocha prebralo zo zadumania. Po úvodných slovách bol predstavený tím Damayagského gymnázia a partia vysokých chalanov v modro-žltých dresoch vyšla na oči ľudí.

„...domáci tím túto sezónu zmenil kapitána, ktorým sa stal Min Yoongi!"
Dav explodoval trúbením, tlieskaním a pokrikom jeho mena. Horlivá energia, ktorá naplnila moju hruď niečím príjemným. Ja som húkal a tlieskal, Nari nadšene nasledovala môj príklad a Namjoon sa snažil pomôcť Jinovi, ktorý sa zadrhol krúžkom, lebo chcel aj jesť aj kričať naraz. Reťo. Yoongi v bielych farbách vyžaroval tú nezainteresovanú auru, akú mal vždy. Ledva sa pozrel na divákov, ktorú mu prišli fandiť a poklusal ku rozhodcovi.

Zápas sa začal a už od samotného začiatku bol veľmi dynamický a celkovo vyrovnaný. I napriek tomu si náš tím držal určitý náskok, pretože chalani z Damayagu neboli schopní zvládať nepriateľského kapitána. Bol príliš obratný, rýchly, predpokladajúc pohyby protihráčov. Sem tam sa objavil nejaký ten timeout, väčšinou zo strany Damayagu, kedy sa oba tímy nakopili a ja som pozoroval Yoongiho spoteného, opierajúceho sa o kolená ako každému niečo vysvetľuje. Za celú strednú som ho nikdy nevidel rozprávať k toľkým osobám súčasne a v tú chvíľu nevyzeral, že by mu to prišlo otravné. Čo viem na sto percent, že za normálnych okolností by mu bolo. Avšak keby odmietal hovoriť ku vlastnému tímu, bolo by to detinské a kapitánom by sa tak ani nestal. Jeho prenikavé tmavé body sústredene prebodávali toho, ku komu zrovna hovoril, občas mykajúc mokrou ofinou, aby ju vyhnal z očí.