Môžem ťa rozosmiať?

서른 여섯. 36

Hyundai na tichej ulici stíchol, otec mával na nás, Nari vyzerala že sa ide prežehnávať a mňa stres tak nejak prešiel. Bol som skôr napätý za ňu, ako za seba. Nie je mi príjemné ju takto vidieť. Až mi to prišlo zvláštne, nikdy som ju v takýchto emóciách nevidel. V hanblivosti. Človek by sa možno aj takej absurdite ako hanblivej Nari zasmial, ale ona sa naozaj červenala. Vystúpili sme z auta a než spravila myšací krok dopredu, postavil som sa pred ňu tak, aby osoby pri dome nevideli na nás. Vzal som do dlaní jej tvár: „Budem pri tebe. Neboj sa. Bude to fajn, okey?"
„Prepáč," šepla, „prepáč, že toľko stresujem. Ale nečakala som to tak rýchlo."
„Ja tiež nie, ale už nie je cesty späť. Pôjdeme, dobre?"
Prikývla a ja som jej daroval pusu na čelo. Pokiaľ je vedľa mňa, nikdy sa nemusí báť. Mne už bolo jasné, čo sa bude diať. A nemýlil som sa.

„No poďte dovnútra, hrdličky," ozval sa nikto iný ako pán Park, „vonku je chladno a v tme na vás neuvidíme."
Nari pevne stisla naše prepletené prsty a ja som ju za sebou viedol do domu Parkovcov. Prestúpil som prah dverí a očakával kdesi v mojom zornom poli Jimina. Nebudem klamať, nechcel som znova vidieť jeho nenávistný a vyčítavý pohľad. Bez debaty mi to stiahlo pľúca na slivku, no fakt že vedľa mňa bola Nari, ktorá sa chcela najradšej za mňa schovať, bol v tento moment dôležitejší. Jiminov otec nás pozval do obývačky, kde sedeli mama s pani Parkovou. Privítali nás láskavé výrazy dvoch matiek. Zvítal som sa s Jiminieho maminou a mužská časť sa postavila vedľa nich.

Bolo hrozné, keď som si Nari postavil pred seba, cítiac ako sa chveje: „Tak mami, tati. Toto je Nari."
Ona sa s pozdravom uklonila, na čo sa mamina postavila a spravila to isté. Vlastne to spravili všetcia. Počas tých pár sekúnd som bol trocha sklamaný tou formálnosťou, no potom mama k nej pristúpila a zoznámili sa osobnejším spôsobom. To isté spravil aj otec a to už sa situácia zľahčila. Aspoň v mojej hlave.
Nari sa snáď konečne nadýchla a jej úsmev nabral prirodzenejší nádych. Posadali sme si na gauč a obaja sme dostali pohár limonády k čomu nám bolo ponúknuté občerstvenie i mäso, ktoré dnes ugrilovali.

„Kdeže ste boli, moji?" otec naširoko posadený vedľa Jiminovho na nás kukal s pripitými lícami.
„Len na kopci, pozrieť si Gwangju," odpovedal som prosto, lebo som šípil že sa spomenie Namjoon, „Nari tam ešte nebola a páčilo sa jej."
Úfal som, že sa konverzácia dostane niekam inam, čo najskôr.
„Bolo tam naozaj krásne, ani som o tom mieste nevedela," prehovorila placho Nari.
„Kde to vôbec je?" pani Parková s preloženou nohou a pohárom v ruke pozrela na maminu.
„Je to tak pol hodinku autom odtiaľto a tak dvadsať minút peši. Je to veľmi pekné miesto. Zvykli sme tam často opekávať kedysi."
S natlakovanými pľúcami som vydýchol. Moja mama je tak úžasná. Tesne predtým, ako začala hovoriť, pozrela na mňa takým tým spôsobom. Neviem akým, ale pochopili sme sa, že nechcem prezradiť Namjoona. Asi puto syn-matka.

„Tam by sme všetci mohli niekedy ísť, nie?" Jiminova mama pozrela na svojho manžela.
Od mojej maminy dostala kladnú neverbálnu odpoveď, no pán Park sa zamračil a mávol rukou: „Drahá, však dneska sme opekali. Načo pôjdem do kopca, keď to mám na záhrade?"
„Tak, tak," pritakal mu môj otec, „ja som sa tam kedysi s deťmi nachodil dosť. Už nemám mladé nohy."
Pani Parková sa nadýchla, aby obom argumentovala, no čo sa otcovia začali rehniť, ich polovičky si vymenili pohľady, pretáčajúc očami. Aká idylka. My sme sa s Nari usmievali a z reakcie oboch bolo jasné, že nie sú nahnevané úplne seriózne.
„Ty už dopíjaj," mama kývla na ocina, „nech ich tu toľko neotravujeme. Je už neskoro."
„Ale nie...v pohode," Jiminova mama potľapkala moju po stehne.
„No vidíš," rozložil otec rukami, „tu vedúca tak povedala, treba ju počúvať."
Oco sa otočil k Jiminovmu, aby pokračovali v konverzácií a moja mama vypúlila oči na svoju novú kamarátku. Zasmiali sa spolu a ja som si až teraz uvedomil, ako sa naši s touto rodinou zblížili. To len ja som sem prestal chodievať a som Bohu vďačný, že sa to doma moc neriešilo. Mama vie. To stačí.