Môžem ťa rozosmiať?

삼십이. 32

Jeho posledná otázka ma uzemnila, že som radšej stíchol. Nechcel som čakať. Chcel som ísť teraz, tento víkend. Už nám nejeden krát do toho niečo vošlo. A teraz to musí vyjsť. Mal som na sebe pohľady od dvojice kamarátov naproti mne. Ticho sa dalo krájať a nemohol som nevšimnúť si, akýsi Namjoonov pochybovačný pohľad. Neviem prečo, ale bol tam.

„Joon?"
„Hm?"
„Môžem sa ťa niečo spýtať?"

Tae vcucal jeho pozornosť. Chvalabohu. Naraz ma situácia u stola zaujala, lebo Kim Taehyung zostal nejaký skleslý. Líca mu povädli ako listnaté stromy teraz vonku. Dlane medzi sebou požmolil a očkom pozrel na tretieho z nás. A ten sa zase nahol, aby Taemu videl lepšie do tváre. Stratil som sa v tom hnedom kresle ako pozorovateľ situácie, čo mi práve teraz vyhovovalo.
„Máš občas aj ty nejaké také stavy, že premýšľaš čo bude s tebou v budúcnosti?"
„Hm," Namjoon sa láskavo usmial, ako to len on vie, „chcel by som mať ženu a dve deti. A nebývať s nimi v unimobunke."
Tae na moment dvihol kútiky: „Tak som to nemyslel. Myslel som to tak, že po škole."
Namjoon sa nepatrne zamračil a nadviazal myšlienku: „Buď pôjdeš na výšku, alebo začneš pracovať u vašich v biznise."
„A čo ty?" 

Bolo zreteľné, že Namjoon je z jeho otázok čoraz viac prekvapený: „Ja sa zamestnám na benzínke a budem medzi tým hľadať niečo finančne výhodnejšie."
Taehyung len mĺkvo sedel a neprehováral. Ofina pri Taeho sklonenej hlave celkom zamedzovala výhľad na emócie v jeho tvári, no celkovo takéhoto ho nepoznám. Nepoznáme. Lebo aj Namjoon bol mierne vykoľajený z jeho chovania. Nechápal som, čo sa zrazu s ním deje. Postrehol som poslednou dobou, že s ním niečo nie je v poriadku. Dokonca včera bol tiež pochmúrny miestami.

„Desí ma to..." zaskučal akosi slabo, že som si nebol istý, či som ho počul.
„Čo ťa desí?" Namjoon sa ešte viac prehol v chrbte a chcel uzrieť jeho črty.
„Tak celkovo. Práca. Život. Realita."
Na to sa Namjoon oprel do vankúšov za ním a chytil Taeho zozadu za šiju: „Tae nesmieš sa nad takými vecami trápiť. Teraz by mala byť tvoja priorita škola. Potom uvidíš kam. Či výška alebo robota."
Henten utrápene dvihol konečne makovicu a nevládne ju zase hodil na opierku gauču: „Keď ja sám neviem, čo chcem."
„Kedy ti toto začalo behať po rozume?" vložil som sa do rozhovoru, lebo som sa v Taem trocha strácal.
Čo to vedie za jemu nepodobné reči? Hneď, ako som vyslovil otázku, tak som si uvedomil, že sa zo mňa stal rušivý element. Neušiel mi Namjoonov určitý divný kukuč na mňa. Prečo sa tak pozerá?
„Ja neviem, tak...teraz. Tento týždeň," zabľabotal Tae potichu.
Nadvihol som jedno obočie. Zrazu?
„Tae," prehovoril znova Namjoon, „s tým sa proste musíš zmieriť, že keď potrebuješ peniaze, musíš proste obetovať tých osem hodín života."
„Ja viem," pípol.
„Chceš jesť, fajčiť, niekde bývať. Auto mať," chalan v šiltovke menoval na prstoch, „a chceš na ňom aj behať, samozrejme."

Čím viac toho menoval, tým viac mám pocit, že sa Tae snažil schovať celý do toho gauču. Hlavu mal pritiahnutú ku kľúčnym kostiam, že mu takmer krk nebolo vidieť. Toto bolo to, čo Taeho trápilo? Prečo mi to proste nepovedal? Nikdy by som do neho netipoval, že bude mať existenčné otázky. Nemohol som s čistým svedomím povedať, že som v pohode s tým, že čakal až na Namjoona. Ten stisol Taemu koleno a on sa jemne pousmial na neho. Vyzeral, že mu je o čosi lepšie. Mne sa v tom ozval messenger.

„Nerieš to teraz. Alebo vôbec. Proste choď a ži..."