Môžem ťa rozosmiať?

이십 육. 26

„Ahooj, Hoseokieeee," zapišťali mojim smerom.
Kriste, dajte mi pokoj. Zamával som im a nevšímal si tie ich úsmevy. No tak som v pyžame so strapatými vlasmi. Ja som tu doma, mám na to právo. Blbky.
Dokráčal som ku kuchynskej linke. Presne, ako som si myslel. Umývačka plná a na barovom pulte riadov po...ja neviem, čo Dawon tu robila. Prevrátil som očami a začal vykladať čisté riady. Taniere a misky boli také čisto biele, že som mohol v tej keramike vidieť, akú mám prerastenú ofinu, padajúcu do očí. Viem, že som si sľúbil kaderníka, ale jak to trocha prerástlo moju zvyčajnú dĺžku, tak mi to prestalo toľko padať do očí a drží sa to na spánkoch samo. Áno, na ritku. Ja viem, ale na mne to vyzerá celkom obstojne. Takže...myslím, že problém vyriešený.

„Ty trtko, nabudúce si zavri okno, keď pôjdeš spať," ozvalo sa zrazu vedľa mňa.
Zavierajúc dvere od hornej kasne som uvidel Dawon namachlenú ako vždy.
„Čo?" pokrčil som perami a čelom jej smerom.
„Prechádzala som okolo a šla z tvojej izby kosa, tak som ti ho zavrela. Navyše ti pršalo na podlahu."
„Diky. Prečo si nevyložila riady?"
„Nemala som čas," nespokojne prestúpila z nohy na nohu.
„Veď nepracuješ. Jak môžeš nemať čas?" zagestikuloval som príborom a otvoril šuflík.
„Sklapni. Mejiwo sa bude za chvíľu otvárať, tak toto si vyprosím," namosúrene argumentovala medzi zvuk cinkajúcich vidličiek a nožov.
Nereagoval som na to. Nie je to poriadna práca. Podľa mňa. Ale to je jedno. V tomto sa nikdy nezhodneme.
„Nalož veci do umývačky," pozrel som na ňu s dôrazom.
„Nie, sprav to ty. Mám návštevu."
„Kriste, Dawon. Máš tu kamarátky a nie prezidenta."
Mlčala a snažila sa asi ma zastrašiť, alebo využiť autoritu o štyri roky staršieho súrodenca. Nie. Tadiaľto ti rieka nepotečie. Táto v úvodzovkách žena u mňa nemá žiaden rešpekt. Dal som sa na odchod so slovami: „Som zvedavý, čo povie oco keď zistí, že si nepohla prstom."
Vzdych za mojim chrbtom mi signalizoval, že som jej dal šach mat a nechal som ju nech si porobí, čo má.

Zavrel som dvere na svojej izbe a pri pohľade na mobil mi hlavou preblesla Nari. Myslím, že niečo chcela, keď ma zháňala. Aspoň mi to tak prišlo. Myseľ mi nenechala od toho vydýchnuť, lenže potom prišla mama. Dawonine kvočny sa stratili, neskôr došiel oco, bola večera a tak. Rodinná idylka. Trocha som sa obával, či otec nezačne nejakú tému typu Parkovci alebo Jimin. Nechcelo by sa mi riešiť, že prečo sme pohnevaný. Jiminie ma tiež trápil, ale ako včera...či počkať dnes, som totálne dopletený jak som poobede spal. Ako proste povedal Jin, je to všetko v Taeho rukách. A ja mu nechcem tiež, že no Taenko choď sa ospravedlniť. I keď, povedzme si pravdu, mal by.

Mama robila rýchlu omuricu. Prišla dnes celkom unavená a tak jej oco kázal spraviť niečo jednoduché. Dawon bola trocha odutá, lebo dostala za úlohu spratať všetko po večery. Ako nechápem, čo sa serie. Však jedného dňa bude ona žena v domácnosti a starať sa o muža. I keď u nej si to neviem predstaviť, skôr sa vydá za svoj imaginárny biznis. Uchechtol som sa. Keby počula moju hlavu, penila by.

„Čo sa tak hihňáš, môj?" spýtala sa mama.
Vyrušila ma z mojich myšlienok. Sedel som s ňou v obývačke. Nohy mala vyložené na malej taburetke, v dlani jemne držala ovládač od televízie, ktorý jej osvetľoval tvár. Zrak som premiestnil na Dawon pracujúcu v kuchyni: „Nič."
„Však aj teba počkajú riady, neboj sa," povedala a prepla kanál.
Troška pohoršene som pozrel na ňu. Nemusí mi čítať myšlienkové pochody. Ale hold, je to moja mama.
„Ako sa darí zatiaľ Taehyungovi v práci?" prehovorila po krátkej chvíli.
„No po prvom dni bol trocha vystresovaný z blokovania a vydávania peňazí."
Mamina chápavo pokrčila jedným ramenom, pozerajúc do telky: „Človek si musí zvyknúť. Ale však má tam kalkulačku, tak tá robí väčšinu práce za neho."
„Len vieš Tae," napravil som sa na kresle.
Mama mi venovala pohľad a stisla kútiky dovnútra. Odhalila tak tie povestné Jungkovské jamky na lícach.
„Teraz to musí byť pre neho ťažké, aj keď to asi nepovie. Taehyung je dobrý chlapec, ale nevie čo je to robota," chvíľku sa odmlčala, „a čo ostatný? Jin, Jungkook, Jimin a čo Namjoon? Ten tu dlho nebol."
Pri slove Jimin som trocha stŕpol: „Jin ako vždy dobre, Jungkook stále lochní doma a Namjoon ako vždy v práci."
„Ten chlapec to má ťažké," mamina obočie pokrčila do ustarosteného výrazu, krútiac hlavou, „chudák. Je mi ho tak ľúto. Ani nemá čas sem prísť pozrieť."
„To nie no..."
Namjoon u nás nebol fakt ani nepamätám. Ten už si praje, aby skončil školu. Takto bude chodiť len do práce a čas, čo teraz sedí v škole bude mať konečne pre seba. A pritom ten chalan má takú dobrú hlavu, že by mohol na výšku ísť. Mňa osobne vysoká moc neťahá. S týmto rozhodnutím môj otec asi nebude spokojný a neteším sa na obdobie, kedy sa táto otázka stane aktuálnou.