Môžem ťa rozosmiať?

스물. 20

Naša konverzácia pokračovala nejakú dobu plynule, dokým ma nevyrušila Nari, ktorá odpísala na správu ešte z poobedia. Aj jej som sa pochválil s prácou. Aj Jiminiemu, ktorému som ale Taeho nespomínal, Jinovi to stihol vytrepať Tae. A Jin to posunul Kookiemu. Klasika. Uškŕňal som sa do mobilu a ten mi osvecoval ksicht na modro. Bol som zavesený nejakú dobu na messengry, no keď som videl pol desiatej v rohu pomocníka dnešnej doby, radšej som všetkým zaprial dobrú noc. Spánok mi búral bdelosť a ja som zadrichmal, ani som nevedel ako.

Otvoril som oči do slnečnej soboty. Závesy až pišťali, aby som ich odsunul nabok. Bolo fakt teplo, lebo chrbát v mackovom pyžame som mal prepotenýýý. Bleh, chudák medveďko. Vyzliekol som si vrch a prešiel k oknu. Skoro som oslepol, keď som pustil oskara do miestnosti. S rukou pred očami som ustúpil a zrak mi padol na zrkadlo, čo som mal na jednej zo skríň. Čierne vlasy som mal strapaté a pýtali si do sprchy. Svaly a náramný six pack na sa mňa vyškieral. Ale mám ho len preto, že som chudý. Som skôr šľachovitý typ. Nevravím, že nemám svaly, mám mať z čoho ale určite viete, čo mám na mysli. Som aziat, takže aj keď mám niečo na sebe, furt som vychrtlý. No nič. Povystieral som sa a vydal sa ku dverám. 

Hneď, čo som ich otvoril som mal nemilé prekvapenie. Zrazil som sa s Dawon, ktorá vyštafírovaná letela okolo mňa. Respektíve, vletela do mňa. Samozrejme, že mi zanadávala že sa mám dívať pred seba, pritom to ona beží ako stíhačka. Ježiš, už hneď z rána sa ma pokúšala vytočiť. Nešiel som si kaziť náladu. Mal som dnes v kostiach dobrý a svieži pocit. Dlho som takto nevstával. A ešte k tomu, dnes nie je škola. Jaj, ako dobre. Krava sa stratila niekam preč a ja som to vzal tam, kam som mal pôvodne naplánované. Za niekoľko minút som sa vrátil do izby, šúchajúc a trepajúc vlhkými vlasmi. Mama kričala na mňa z prízemia a ja som len na seba rýchlo hodil tepláky a tričko a zletel som schody s mobilom v ruke. Instagram hlásil nové upozornenia. Ako inak Taehyung. 

Wow, Taehyung bol na ranči. Kukal som s otvorenou hubou do telefónu a pomaly schádzal schody.
„Dobré ránko, zlatko," ozvala sa mamina a ja som z tej Taeho fotky až zabudol, že tam je.
Vítali ma mamine jamky, ktoré som po nej zdedil.
„Dobré ráno, maminka," zablokoval som telefón a pritrielil som k nej s pusou na líce.
„Akú dobrú náladu máš dnes," poznamenala, krájajúc jahody, „som rada, že ťa tak vidím."
Neodpovedal som. Asi má pravdu. Podráždilo ma, že si to všíma, ale je to moja mama. Kto ma pozná lepšie ako ona? Navyše ja som mamin a Dawon je ocova. Nech si ju nechá. Nie že by oco mnou ohŕňal, ani nič podobné. To nemôžem si dovoliť povedať. Otec tvrdo pracuje kvôli nám, ale ten kto má súrodencov, to asi pochopí ako to myslím. Sestra zdedila viacej vecí po ňom a celkovo si majú viac, čo povedať. Moja mamina nie je tak zaťažená na dokonalý vzhľad, obchodníctvo či to, či je bezchybne reprezentatívna. Mama pred prácou si učeše svoje čierne kratšie vlasy, namaľuje sa len béžovým rúžom, vraj aby niečo mala, ale aby to nekričalo a ide pracovať do kvetinárstva. Ju viacej teší naaranžovať kyticu niekomu, kto bude mať z nej radosť, alebo keď sa len dobre porozpráva so zákazníkom. Tiež rada rozdáva okoliu úsmev. Mama je poklad.

„Spal si dnes celkom dlho."
„Ani neviem koľko je hodín, ešte som sa nepozrel."
Odblokoval som telefón, zjavil sa mi Tae a v hornej lište upozornenia na snáď milión správ a čas, ktorý ukazoval 10:34. Fakt som akosi dlho drichmal.
„Bol som na konci tohto týždňa nevyspaný," položil som mobil displejom dole a sledoval mamu.
„Mne sa tiež akosi zle spalo," zamračila sa trocha a načiahla sa po misku, „ale asi je aj taký čas, jak sa počasie mení. Každý deň je iný tlak. Mnohí zákazníci sa na to tiež sťažovali."
Preplietol som si prsty na stole: „Ako inak v práci?"
Mama začala prekladať nakrájané červené plody do misky: „Vieš čo, dobre. Kolegyňa sa vrátila z materskej. Tak je nám lepšie, keď máme o jednu viac."
„Byeol už je naspäť v práci?" začudovane som stiahol hlavu.
„Nie, kdeže. Chinsun. Tu ale neviem, či poznáš," pokrútil som nesúhlasne hlavou, „Byeol má prísť až za pol roka a budeme konečne v plnom počte."

Tá spomínaná Byeol bola proti mame dosť mladá, no v robote si tak sadli, že sa z nich stali veľmi dobré kamarátky. A pritom by jej mohla byť mamou. Nejeden krát bola u nás aj s malým synčekom, je hrozne zlatý. Ale keby ste videli Taeho, čo robil, keď sa u nás náhodne stretli. Ten ho išiel skoro zožrať. Nech je Taehyung taký aký je, tak miluje malé deti. Aj so svojimi súrodencami, ktorí sú ešte celkom malí sa pravidelne blázni a hrá. Je to taká odvrátená stránka k Taeho matrošu, sprejovaniu grafitov a iným podobným nelegálnym veciam.
„Sa už tešíš na Byeol, že?" vyceril som na mamu zuby a ona mi to opätovala.
Poprekladala raňajky ku mne na barový stôl a sadla si za stoličku vedľa mňa.
„Ani si nevieš predstaviť ako. Je to iné, keď si v robote s ňou každý deň, ako keď len takto občas. Dieťa je veľká starosť."
„Určite," prikývol som.
„Však aj ty raz zistíš."

Zistím? Bojím sa, že nie. Lebo...

„Hoseokie?" ucítil som maminu ruku na ramene, „čo je môj? Čo si tak zrazu sklesol?"
Chcel som nájsť slová, ale neprišli. Hrdlo sa mi trocha zovrelo. Bože, veď je vonku tak nádherne, nekaz si náladu, Hobi!
„To nič mami."
„To si mi povedal aj naposledy."
Zrazu sa natočila na mňa a bolo vidieť, že očakáva že budem viesť nejaký monológ. Nie. Toto fakt nie... Bol som až moc roztržitý, lebo miesto toho, aby som to nie udržal len v hlave...ja debil som začal aj ňou nesúhlasne vrtieť.
„Prečo mi to nechceš povedať?" mamina tvár sa pokrčila starosťou.
Bože, nechcem ju trápiť ani stresovať. Len to nie.
„Netráp sa tým, prosím."
„Hoseokie, veď vidím, že to chceš povedať. Však som tvoja mama, mne to môžeš povedať."
Jej ustarostený výraz sa viac prehĺbil a ona vzala moje dlane do svojich. Prečo ma musí takto lámať? Prečo ma takto pokúša? Nie je také jednoduché, ale niekde vzadu či už mysle alebo srdca som tušil, že teraz alebo nikdy.
„Mami...ja..." aspoň nejaký začiatok.
„No? Počúvam," zaškerila sa na moment, „som samé ucho."
Jej úsmev dodal atmosfére ľahkosť. Okey, dvihol som kútiky aj ja, no hneď na to som ťažko prehltol. Dobre, to zvládnem.
„Dúfam, že ma aj potom budeš mať rada," povedal...teda no, skôr som zúfalo pípol.
Jej tvár sa zmenila, uznal by som že črty obáv sa trocha zjemnili a ona posunula zadok bližšie ku mne.
„Prestaň, si moje slniečko. Nech sa deje čokoľvek," pohladila ma po líci a mokrú ofinu mi zasunula za ucho.
Aj tak mi spadla zase pred oko.
„Ja...neviem či...vieš, keď si hovorila o tých deťoch," panečku na nebi, to z jakého konca začínam?! „teda no...ja, mne sa..."
„Páčia sa ti viac chlapci ako dievčatá, že?"

JE TO VONKU!!!

...počkať, čo?