Život na jednej lodi

Kapitola 37.

*ja*

⁽ •⌄• ⁾ "Hmm, pozrime sa ako dlho som nevydala kapitolu"
ヽ(°□°ヽ)
{\__/}
( • - •) "D-dva mesiace dozadu..."
> < \
{\__/}
( • ^ •) "Veď oni ma upália!"
> < \
{\__/}
( • ᴡ•) "Prosím, chcem ešte žiť."
/ >(kapitola)

Zopár nasledujúcich dní sme strávili hľadaním mi roboty na lodi. Umývala som podlahu, pomáhala som Bardovi v kuchyni (čo, ako mi bolo povedané, je veľká pocta), kontrolovala som stav lode s Yungom a Teijim, Kai pokračoval v mojej výuke ako ovládať loď a ako správne naťahovať laná a s nejakým ďalším chlapíkom, ktorého meno som si nezapamätala, som prala obliečky a oblečenie.

Najzaujímavejšie však boli večery, kedy som mala sparingy s Yungom. Tentoraz som ho však už nenechávala vyhrať tak jednoducho a naše zápasy trvali oveľa dlhšie. Na rozdiel od zápasov s Teijim alebo s Lanceom, Yung mi bol oveľa vyrovnanejší protivník. Párkrát sme museli súboj ukončiť kvôli vyčerpaniu remízou. Mala som pocit, že som ho oveľa viac spoznávala počas našich súbojov ako pri akomkoľvek rozhovore. Zvykla som si na jeho vytrvalosť v neustálom útočení a všimla si chyby, ktoré stále opakuje. Všimla som si aj záblesk svetla v jeho očiach kedykoľvek ma už takmer mal, ale o vlások som sa vyhla jeho útoku.

Všetko sa to vyplatilo pri prepadnutí jednej obchodníckej lode patriacej Dvoru. Pripadalo mi zvláštne sa zúčastniť na takom očividnom zločine, keď som roky proti zločinu bojovala a síce mi Yung povedal, že sa môžem proste zamknúť v jeho kajute a nemať s tým nič spoločné, odmietla som. Obchodnícka loď patriaca Dvoru mala dobrý zisk a taktiež as dobrú obranu Strážcov. Potrebovali každého a nechcela som ich nechať v štichu. Po prvom výstreli som prestala premýšľať o tom, proti komu bojujem a sústredila som sa hlavne na nepriateľa a to, aby som nebola zranená. Obchodnícka loď bola veľká s presilou Strážcov, a preto si myseli, že nebude problém sa nás zbaviť. Teiji a Kai však stínali Strážcov jedného za druhým a my s Yungom sme príliš nezaostávali. Už som bojovala bok po boku s Valkýrami, ale aj tak to bolo vždy každý sám za seba. Bojovanie s Yungom mi však pumpovalo adrenalín do žíl. Po prvýkrát som počas boja započítavala aj pohyby a predpokladala myšlienky aj niekoho iného ako nepriateľa. Videla som, keď sa otočil chrbtom k nepriateľovi, že videl niečo, čo ja nie a uhla som z mu z cesty, zatiaľčo ja som sa postarala o druhého nepriateľa.

Po asi dvoch týždňoch spoločne stráveného času, učenia sa vzorov jeho útokov, sme boli v balanse, navzájom si pomáhajúc a chrániac sa. A tak, keď sa ostávajúca hŕstka Strážcov vzdala a súhlasila, že nám odovzdá väčšinu svojho zisku, náš víťazoslávny pokrik sa vo mne rozoznel plnou silou.

Nasledujúci večer bol bujarý a všetci si naplno užívali víno a rum, ktoré sme ukoristili z lode. Sama som alkohol veľmi nemusela, lebo som si rada nechávala čistú hlavu, ale Yung mi predsa len niečo nanútil s argumentom, že aj Teiji pije (až by sa dalo povedať, že 'pije' je slabé slovo). Jediný, ktorého sme nedonútili piť bol Kai, ktorý tvrdil, že alkohol mu nerobil dobre, ale mohlo to mať aj niečo spoločné s tým, že Lance vyzeral opitý už po pár pohárikoch. V ten večer, keď som sa opierala s pohárom vína o zábradlie som po dlhom čase pozerala na budúcnosť, namiesto minulosti. Obdivovala som hviezdy a ich lesk na pokojnom nočnom mori, keď sa vedľa mňa o zábradlie oprel i Yung. Chvíľu sme nič nehovorili, iba pozerali na hviezdy, a užívali si pokojnú chvíľu sprevádzanú radovánkami za nami.

"Želal by som si, aby si sa takto usmievala častejšie." Yungov hlas mi pripadal ako súčasť scenérie a takmer som ho ani nezachytila. Spýtavo som sa však na neho pozrela a uvedomila si, že sa mi to nezdalo. Pozeral na mňa zasnenými očami, červeň na lícach prispievajúc ku veľkej časti tomu snovému výrazu. Väčšina bola pravdepodobne kvôli alkoholu. "Iba pri tom úsmeve vyzeráš skutočne spokojne, akoby nezáležalo na tom, kto sme a kde sme."