Život na jednej lodi

Kapitola 21.

Trochu som si vydýchla, keď som si mohla konečne sadnúť. Rana mi pulzovala nepríjemnou tupou bolesťou. Nebolo to však nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Okrem úľavy z oddychu sa mi však uľavilo aj keď sa rozhodli, že ma nechajú sa s nimi plaviť na lodi. Nepovedala som im síce celú pravdu toho, prečo sa s nimi chcem plaviť, nebola to ani celkom lož. Aj keď som sa o seba vedela postarať vo svete zločincov, netrvalo by dlho, kým by ma nejaký vojak v utajení spoznal. Dokonca by som možno natrafila aj na nejakú moju spolubojovníčku a potom by som už fakt mala pochlebe. Takto som aspoň málokedy bola vystavená ľuďom, ktorí by ma mohli spoznať a keď už som kriminálnik, prečo to nevyužiť naplno?

Všimla som si Yungov uprený pohľad po celý čas, čo som sa vyzliekala. Síce mi to nejako extrémne nevadilo, keďže som sa nemala za čo hanbiť, nerozdávalo som ešte pozvánky na šou. "Vieš, keď som povedala, že sa nemusíš otáčať opačným smerom kým sa prezliekam, nemyslela som, že ma budeš sledovať."

Yung na chvíľu uhol pohľadom, ale zrak mu znova skĺzol na moje plece.
"Pomôžem ti zaviazať si tú ranu?"

Pozrela som na dierku, ktorú mi v ramene zanechala guľka. Ledva vyšla z druhej strany, kde zanechala maličkú dierku. Bolo až celkom prekvapivé, že som nestratila príliš veľa krvi na to, že som mala dieru v pleci. Bude sa mi to síce trochu ťažko obviazávať ale nechcem, aby sa o mňa musel niekto starať. Je to divné. "Hm netreba, mala by som si to vedieť sama obviazať. Guľku prešla z druhej strany, keďže som bola blízko a naviac, už som to predtým robila. Len to bude chvíľku trvať."

Zobrala som konček bandáže a priložila si ju na plece, zatiaľčo som sa sdruhou rukou to pokúsila ovinúť krížom cez hruď, ale nevytočila som tak ďaleko ruku. Skúsila som si ten obväz najprv prehodiť cez plece a zozadu obtiahnuť cez hruď dopredu ale stále mi padala, keďže som ju nemala čím prichytiť len s jednou plne funkčnou rukou. Všimla som si Yunga, ktorý sa postavil predo mňa ale nevzdala som sa tak skoro. Tentoraz som si to prevliekla popod pazuchu ale narazila som na ten istý problém, kde mi bandáž stále padala. Nakoniec som si vzdychla a obväz podala Yungovi. Pripadalo mi trochu zvláštne keď mi niekto iný obviazaval rany. Pripomínalo mi to časy, kedy som ešte nevedela ako na to a vždy ma ošetrovala Kira. Ale to už bolo tak dávno... Keď som teraz prenasledovaná, asi ju už nikdy neuvidím. Trochu ma pri tej myšlienke bodlo pri srdci, ale pokúsila som sa to ignorovať. Už dávno som vedela, že som sa nemala na svoje spolubojovníčky citovo nadviazavať, keďže sme v prvom rade boli profesionálna jednotka a kedykoľvek sme mohli na misii položiť svoj život.

Poďakovala som mu keď bol hotový. Celkom pevne mi to obviazal.

"Jasné, nie je zač. Keby som ti nepomohol, pobehovala by si tu s otvorenou ranou." Venoval mi milý úsmev. Vzadu v mysli sa mi pri tom ozvalo svedomie.

"Nemyslím len to. Ďakujem aj za to, že ste mi dovolili sa plaviť s vami. A že ste ma neodvrhli." Povedala som vďačne a pokúsila sa mu vrátiť malý úsmev.

Očami však odbočil. "Ehm, hej no... len ma nesklam." Pozrela som kam upiera oči a všimla si Teijiho ako na nás zazerá. Yung sa vrátil na stoličku a Teiji prišiel bližšie. Bez slova nám rozdelil jedlo. Trochu ma prekvapilo, že ma neignoroval a dal mi rovnako veľký kus chleba ako sebe. Ale nebudem sa predsa sťažovať. Keď som dojedla, dokončila som svoju výmenu oblečenie. Našťastie bola tá pani celkom milá a okrem voľných šiat k nim hodila aj tunikové nohavice. Tie šaty by som síce najradšej úplne vynechala ale nemôžem výjsť na ulicu len v nohaviciach a tielku. Rozhodne by som nezapadala do davu.

Po celý čas čo sme tam len sedeli a čakali, kým nás pustí von vládla zvláštna atmosféra. Teiji si prisunul ešte jednu stoličku z druhého konca miestnosti a potichu konverzoval s Yungom. Väčšinu času sa len bavili o tom, ako sa dostanú na loď a čo potom. Zistila som, že ma tá konverzácia akosi nezaujíma a postupne mi oťažievajú viečka. Povedala som si, že pár minút odpočinku neuškodí a na stole som si na zdravú ruku zložila hlavu.