Kapitola 10.

229 17 0
                                    

"Sme všetci tu? Môžeme začať." Postavil som sa a rozhrnul mapu na stôl. "Ako určite všetci viete, plavíme sa na severo-západ na Hlavný ostrov. A síce máme zásoby na takú ambicióznu plavbu, môže sa stať, že už také zásoby nebudeme mať aj na cestu späť. Mohli by sme sa pokúsiť odchytiť nejakú obchodnícku loď a okradnúť ju o aspoň polovicu nákladu a prípadne to ešte speňažiť po ceste." Obzrel som sa po miestnosti, či má niekto námietky. Ozval sa náš kuchár, ktorý tu teoreticky nemal čo robiť, ale naposledy keď som sa ho pokúsil vykázať z porady, sa začal vyhrážať s rezignáciou. No, bez neho by sme tu asi všetci pomreli od hladu.

"Prečo sa nezastavíme v Harvorte a neokradneme tam miestnych farmárov a oficiálov o ich zbožie?"

Vzdychol som si. Vieme veľmi dobre, prečo sme ho strčili do kuchyne. "Bard, pozri, okradnutie hocikoho v tom mestečku je ako si pripnúť terč na chrbár. Nejaký týpek z mesta si na nás zavolá ich lokálne kráľovské hliadky, čo nám vôbec nechýba, keď sa snažíme dostať do podzemia. Potrebujeme byť čo najviac inkognito." Bard si niečo zamrmlal pod nosom, ale už nemal hlúpe pripomienky.

Namiesto neho sa ozval Lance, alebo ako sa on rád nazýva, keďže sa stará o všetky naše triesky v prstoch a v horších prípadoch aj amputácie, Lekár. "Mohli by sme sa na ceste z Hlavného ostrova vydať radšej na jedno z našich pšeničných a jačmeňových polí, ktoré máme na severe. Vybrať si profit a z toho vyžiť kým narazíme na nejakú loď prevážajúcu náklad."

"Skvelý nápad Lance. Čo tak urobiť oboje?" Lance pokýval hlavou v súhlase a nikto iný sa k tomu nevyjadril. "Ešte niekto nejaké návrhy, námietky, pripomienky? Nie? Dobre, pokračujme ďalej." Otvoril som ďalšie témy ohľadom stavu lode, vybavenia a také veci. Už po piatich minútach bolo vidno, že všetci okrem Teijiho zaspávajú. Pomaly vyskočili zo stoličie, keď som rozpustil našu malú poradu.

Konečne som si mohol zase späť sadnúť a rozvaliť sa na stôl. Teiji ma potľapkal po pleci. "Šlo ti to fajn Yung. Je to dobré precvičovanie pre celkovo všetky tvoje prednesy. Prvýkrát po úspešnom prednese si len čo si bol mimo pohľadov hľadal najbližší súdok na zvratky. Zlepšuješ sa."

Bolestivo som sa zasmial na jeho očividne prikrášlenom povzbudzovaní. "Tieto porady ma psychicky aj fyzicky vyčerpávajú Teiji. Mohol by si niekedy povedať niečo z toho, čo ma vždy prinútiš sa naučiť. Vieš, že som pirát a nie nejaký pajác na prednášky."

"Ako povieš. Ale mal by si si precvičiť aj svoje schpnosti s mečom. Možno už ti hrdzavejú." Pozrel som na neho neveriacky.

"Hrdzavejú? Pred dvoma týždňami som pomaly sám vyčistil posádku nižšej vojenskej lode." Pokrútil hlavou a potľapkal ma po pleci.

"Ešte aj tvoje štandardy sa znížili."  Len sa na mňa uškrnul, keď som ho udrel do pleca. "Hej, nedurdi sa len pre to. Poznám ťa už dostatočne dlho aby som vedel, že keď na teba nebudem pravidelne tlačiť, zlenivieš. Roky na palube s tebou ma niečo naučili." Musel som sa zasmiať aj s ním; pomyslenie na to, čo všetko sme si spolu prežili vo mne vždy hlboko zarezonovalo a obmäkkčilo ma.

Postavil som sa a ponaťahoval. "Tak fajn, ak na tom trváš, tak ti potom musím dať poriadnu nakládačku." Teijimu zasvietili oči a šibalsky sa na mňa uškrnul. Vždy je taký natešený, keď súhlasím so sparingom.

A vždycky to aj potom ja ľutujem. Celé telo zaliate potom aj napriek tomu, že som zhodil pred zápasom väčšinu oblečenia a ostali mi iba kratšie nohavice, nie je veľmi príjemné. To však nie je ani najmenší z mojich problémov. Väčší problém bol skôr naznačený švih dreveným mečom zhora a potom tvrdý sek z ľava, ktorý som ledva ustál, kvôli potom pokrytému šmýkajúcemu sa meču a podlahe.

Odrazil som jeho meč celou silou a pokúsil sa ho kopnúť do odhaleného boku, ake ladne uskočil. A vyrútil sa späť na mňa s bodnutím rovno do stredu hrude. Odklonil som jeho drevenú čepeľ svojou a len tak tak sa mu celkom vyhol vykročením nabok. Vôbec ho to však nevyviedlo z miery a s otočkou na mňa švihol mečom, čo som stihol iba zablokovať. Musel som si však pomôcť druhou rukou na tupej strane čepele, z otočky nabral neskutočnú silu.

Uvoľnil som protitlak proti jeho čepeli a s čupnutím mu podkopol nohy. So strateným balansom spadol na chrbát, ale skôr, než som ho stihol pichnúť do hrude sa odkotúľal nabok a svižne sa postavil. Švihol som smerom dohora od čoho uskočil a potom s prekročením som sa ho pokúsil bodnúť do hrude, ale zaklonil sa a ja som takmer preletel cez neho, čo využil a pri spätnom postavení mi pritisol tupú čepeľ ku krku. Chvíľu sme sa nehýbali a prebudil nás až potlesk od niekoľkých členov posádky, ktorí sa prišli na nás pozerať.

Teiji spustil svoj drevený meč, odstúpil si a nastavil mi ruku, ktorou som potriasol. Síce som bol potupený zo štvrtej prehry za sebou, aspoň ma potešilo, že tiež vyzeral vyčerpane. Naše provizórne meče sme si odložili do debničky, ktorú vždy držíme vzadu pri kormidle pre prípad, že by sme si chceli zašermovať. Teiji ma potľapkal na plece a hrdo sa na mňa usmial. "Musím povedať, že sa zlepšuješ."

"Pche, bolo by už načase, nie?" Ale potešilo ma to.

Zatváril sa vážne, ako keby mu to práve napadlo. "To je pravda." Jemne som ho udrel do brucha a krútiac hlavou sa vybral do jedálne si niečo dať. Ešte som počul za sebou jeho smiech, kým som zostupoval dole schodmi.

Život na jednej lodiOnde histórias criam vida. Descubra agora