Život na jednej lodi

Kapitola 31.

Zdvihla som svoj spadnutý drevený meč a spolu s Teijiho ho odložila do debne. Prekvapivo som nebola ani najviac vykoľajená z prehry, ale z toho, že ma sparing nadchol. Cítila som príjemné brnenie vo svaloch a pot na chrbte. Všetko mi to chýbalo a ani som si neuvedomila ako veľmi. Poriadny sparing som nemala od času čo som vyšla z tréningu a to už sú dva roky. Ďalšia skvelá časť je, že som aj keď som prehrala, dokázala som čo viem a Teiji by už nemal byť proti tomu, aby som tam šla s Yungom. Rozhodla som sa, že za ním pôjdem a ak o tom ešte nevie, poviem mu. Zamierila som na opačnú stranu lode ku kormidlu, keďže tam som ho videla naposledy, ale bol tam iba Kai.

"Ahoj, nevidel si Yunga?" Spýtala som sa ho, keď som vyšla schodíkami hore.

Pokrútil hlavou. "Nevidel. Zato som videl tvoj súboj s Teijim. Aj napriek blokáde, ktorá vás obkolesovala bolo jasné, že si prehrala."

Prevrátila som očami. "Iné som ani nečakala. Videla som ho bojovať, nemala som šancu."

Pokrčil plecami. "Možno je skúsený v boji na blízko, ale v kradmosti a diaľke veľmi nevyniká."

"To malo byť ako na utešenie?"

"A fungovalo to?"

Pokrútila som hlavou. "Milé ale nie."

"Škoda."

Vtedy som si všimla, že zo schodov do podpalubia sa vynorila práve tá osoba ktorú som hľadala. Rýchlo som zišla zo schodov z kormy k nemu.

Všimol si ma a otočil sa ku mne. "Ahoj, musím uznať, že si sa skvele obdržala v boji aj keď si prehrala." Povedal utešujúco.

Mávla som rukou. "Ja viem, to mi nemusíš hovoriť. Ale teraz by už mal súhlasiť s mojou účasťou, nie?"

Trochu váhavo prikývol. "No, áno. Ale nebol práve nadšený z toho, že som o tom rozhodol bez neho."

Nadvihla som jedno obočie. "Tak sa nabudúce nerozhodni bez neho."

Uštedril mi nepekný pohľad.

Čo som však nečakala, bolo to, že takýto súboj budem mať aj na nasledujúci deň. A aj deň potom a deň potom, prakticky až dokým sme nedorazili na ostrov, čo trvalo asi týždeň a pol. Každý večer si ma Teiji vyhľadal a postavil s drevenou atrapou meča na provu lode. Od toho, čo sme prvýkrát vyplávali sme prešli riadny kus cesty, čiže aj počasie sa zmenilo. Večery a rána boli chladnejšie, slnko na obed už nie také pálivo horúce. Aj napriek tomu to nijako neovplivnilo množstvo potu, ktoré som počas takých tréningov vyprodukovala. Jediné šťastie bolo, že vďaka tým talizmanom, ktoré mi raz Yung spomínal bola vždy čistá voda s ktorou sa dalo umyť. Pokúsila som sa ho o tom raz spýtať viac, ale bol veľmi vyhýbavý a vraj mi o tom nemôže povedať viac. To bolo však druhoradé v porovnaní s očakávaným stretnutím so samozvaným "kráľom pirátov", Čiernym drakom. Pripadalo mi fascinujúce, ako sa vedel tak dlho držať v tajnosti a aby o ňom nikto na dvore nevedel. Párkrát som si musela pripomenúť, že už nie je moja korisť a že toto nie je ďalšia misia, na ktorej mám zneškodniť cieľ, ale môj cieľ je práve ochrániť Yunga.

Deň, kedy sme priplávali do prístavu bol pochmúrny. Nie v zmysle počasia, ale nálada posádky bola na bode mrazu. Normálne sa rozprávali a vtipkovali ako bežne, ale keď sa spoza obzoru vykukla krátka línia zeme ostrova, napätie na palube bolo priam hmatateľné. Vplávali sme do zátoky čiastočne chránenej zo strán maličkými útesmi s kamennými miestnosťami na vrchu, ktoré by však boli nebezpečné pre akúkoľvek loď, ktorá by prešla príliš blízko nich, kvôli kameňom vytŕčajúcim z vody.

Len čo sme zakotvili pri jednom voľnom móle, rozbehli sa k nám dvaja mladiství chlapci a začali sa Teijiho vypytovať otázky typu "Aký je cieľ vášho príchodu?", "Kto je kapitán tejto lode?", "Ako dlho sa zdržíte?" A tak ďalej. Nezaujímalo ma to, tak som sa radšej vybrala k Yungovi.

"Tak, aký je plán?" Spýtala som sa, len čo som ho našla. Ešte stále stál na korme, ale tentoraz nezamestnaný ovládaním lode ale pitím z nejakej hnedej fľaše.

"Na dnes nič. Oddýchni si. Zajtra pôjdeme nahlásiť náš príchod a potom počkáme kedy sa nám ozvú aj s dátumom stretnutia." Zašermoval mi fľašou pred očami a znova si odchlipol.

Pokrčila som nos a podozrivo prižmúrila oči. "To je.. alkohol?"

Pozrel sa zo mňa na fľašu a späť. "Nie, to je rum."

"Rum je alkohol."

Zamyslel sa. "No hej, v podstate. Keď to tak chceš brať." Pokrčil plecami a odpil si ďalší dúšok. "Dáš si?" Pokrútila som hlavou, ale naliehal ďalej. "No tak, vsadím sa, že si rum ešte v živote nemala."

Prišla som k nemu a vychmatla mu fľašu aj zátku z ruky, ale namiesto toho, aby som sa napila, fľašu som zavrela. "Už si mal dosť. Na takéto srandičky teraz nie je čas."

"Ale no taaak! Iba trošku si dajme." Naťahoval sa za fľašou, ktorú som dala preč z jeho dosahu a robil na mňa psie očká.

Iba som pokrútila hlavou. "Inokedy."

Zapichol mi prst do hrude a vážne preniesol. "Sľúb mi to!"

Otrávene som prevrátila očami. "Dobre, sľubujem. Daj zo mňa dole svoje paprčky." Odsotila som jeho ruku preč, ale sám sa odo mňa odlepil.

Teiji si ma všimol keď som schádzala dole schodmi a hodil jeden pohľad na fľašku akoby vedel. "Dobre, že si mu ju zobrala. Nepotrebujeme, aby mu bolo zajtra zle."

Vtedy som s ním naplno súhlasila. Na druhý deň keď ma ráno prišiel energicky zobudiť som si však správnosťou svojho rozhodnutia už nebola taká istá. Počula som ho dupotať dolu schodmi ešte zo spánku a tak som sa nijako nestrachovala a spala ďalej, no náhle a prudké zatrasenie mojou hojdacou posteľou sprevádzané hlasným "Dobré ráno!" ma vytrhlo z akéhokoľvek pokoja, aký som mohla mať. Už som sa však poučila z mojich chýb v minulosti a namiesto toho, aby som sa pokúsila zachytiť pevného bodu, som sa len pevne držala hojdacej postele a tentokrát nespadla. Škaredému pohľadu však nebol ušetrený.

"Super, teraz keď už si hore, môžeš sa pripraviť, najesť a vyrazíme." Zvrtol sa na päte a vycupkal hore schodmi.

O pol hodinu neskôr som vchádzala do pirátskeho mestečka s Yungom a Teijim. Po celú cestu na to ich špeciálne miestečko som si prezerala mesto. Zdalo sa ako každé normálne mesto na prvý pohľad, ak ste ignorovali všetky tie blýskajúce sa zbrane, zuby a náušnice číhajúce na každom rohu.

Uprostred jednej ulice nás nečakane zastavil Yung a povedal, nech na neho počkáme kým si niečo vybaví v obchode do ktorého hneď na to vbehol. S Teijim sme na seba len zmätene pozreli a čakali ho. O chvíľu sa aj z neho vynoril držiac niečo v rukách.

Vložil mi to do rúk. "To je pre teba." Odbalila som to z lacného papiera. Bola to krásna biela líščia maska zakrývajúca hornú polovicu tváre. Pozrela som na neho so zdvihnutým obočím. "To je na to stretnutie. Predpokladal som, že bude lepšie, ak nebudú poznať tvoju tvár a tým pádom ani kto si."

Trochu som sa nad tým zamyslela. Bolo to prekvapivo dôvtipné. "Ďakujem."

Uškrnul sa a žmurkol na mňa. "Nie je zač."

Pokračovali sme v ceste, ale ja tentoraz s maskou na tvári.