Život na jednej lodi

Kapitola 6.

Z dverí som vyšiel plný energie potešený, že som sa niekam dostal. Themis, pristane jej to. Vybral som sa na palubu lode, aby som oznámil Teijimu túto šťastnú správu. Našiel som ho za kormidlom a vyzeral úplne cool ako pozeral na more so zapadajúcim slnkom za chrbtom. Zavolal na mňa a ja som vyšiel po schodoch hore ku nemu. Zblízka som si všimol, že si ma premeriava s nadvihnutým obočím.

"Čo sa tebe stalo, že si taký natešený?" Uchechtol som sa a víťazoslávne sa na neho zaškeril.

"Zistil som, ako sa to dievča volá." Chvíľka ticha.

"A ďalej?"

Zmätene som na neho zažmurkal. "Čo ďalej? To je všetko."

Venoval mi sklamaný pohľad a obrátil pozornosť späť na more. Skôr než som na to však stihol nejako zareagovať, zmenil tému. "Yung, budeme sa musieť zajtra zastaviť v Starstove, keďže v Darängu sme nestihli nazbierať dosť zásob na mesačnú plavbu."

Prikývol som hlavou na súhlas. "Poviem to posádke. A keď už budem pri tom, oboznámim ich aj so situáciou istého mladého dievčaťa na palube. Volá sa Themis keby niečo." Len zahmkal a ďalej sa venoval riadeniu lode.

Ja som si zvolal hlavných hovorcov posádky, vysvetlil im situáciu a rozoslal, nech to povedia aj ostatným. Medzitým už zapadlo slnko a všetci sa pobrali na večeru, ktorá pozostávala z opečeného sladkého zemiaku a trochy čerstvej zeleniny, ktorú sme stihli ešte zohnať v Darängu. Veľa z nich začalo hovoriť o dievčaťu, ktoré nám sídlilo v zásobárni, ale vtipné bolo, ako sa vždy po chvíľke rozprávania pozreli na mňa na chvíľu stíchli a tak zmenili tému. Niežeby sa ma báli, ale majú rešpekt voči mne a mojim veciam.

S jednou mrkvou a polovicou paradajky som sa vydal zase navštíviť Themis. Po ceste som si zobral sviečku, keďže už je tam určite tma. Neotočila sa, keď som vošiel čiže som si myslel, že zaspala. Keď som však prišiel bližšie, svetlo sviečky sa odrazilo v jej očiach, ktoré pozerali priamo na mňa. Bolo to trochu strašidelné.

"Hej, priniesol som ti ešte trochu jedla, keďže z toho chleba si sa nemohla vôbec najesť." Nereagovala, tak som si proste sviečku položil na stôl a prisadol si k nej, aby som jej pomohol jesť tak, ako keď som tu bol naposledy. A tiež tak ako naposledy, uhýbala sa mi pohľadom, kým som jej vkladal jedlo do úst. Rozhodol som sa, že uľahčím atmosféru. Možno keď si získam jej dôveru, tak mi aj povie kto vlastne je. "Vieš, hoci som pirát, nezabíjam nevinných ľudí." Pozrela na mňa nedôverčivo. "A aj keď ťa to možno nebude zaujímať, som tu aj kapitán, čiže mám tu aký-taký vplyv a mohol by som ti zariadiť aj miesto na tejto lodi, keby si chcela."

"Myslíš, že by som sa chcela pridať ku jednej z najhorších pliag na svete? Pirátom?" Prehovorila veľmi ostrým tónov trochu zachrípnutým hlasom a potom ešte trochu zakašľala.

"No, jasné jasné. Keďže uz si dojedla, prídem ťa pozrieť zase zajtra." Postavil som sa a išiel zobrať sviečku zo stola ale pri stole ma zastavilo slabé 'počkaj'. "Hm? Hovorila si niečo?"

Uhla pohľadom a trochu zvláštne sa zatvárila. Tak sa nadýchla a "Musím vykonať potrebu."

Chvíľku mi trvalo, kým došlo čo myslela a trepol som sa po čele, prečo mi to nenapadlo skôr. "No, to bude asi trochu problém s tými lanami okolo.." Spomenul som si na okovy a reťaz, ktoré som pravdepodobne ešte stále držal v jednej z tých krabíc pre prípad núdze. "Pozri, mám nápad. Ale musíš spolupracovať. Žiadne utekanie, kopanie do rozkroku ani nič podobné, dobre?" Váhavo prikývla a ja som začal hľadať okovy a reťaz.

Našiel som ju a položil si ju vedľa nej. Tak som ju odmotal od stĺpa a s napätím čakal, či niečo skúsi. Jediné čo však urobila bolo to, že si ruky zozadu prevliekla popod nohy. Dokonca sedela pokojne keď som jej dával okovy a krátku reťaz pripínal na kovový výčnelok. Zamkol som jej reťaz aj okovy a odviazal predtým zviazané nohy aj ruky. "Ešte chvíľočku vydrž."

Zobral som starý nepoužívaný hrniec, ktorý som našiel počas hľadania reťazí a položil jej ho k nohám. Výraz na jej tvári bol nešťastný, možno aj trochu zahanbený. Rukou som jej naznačil, že ho môže použiť a sám sa presunul na opačný koniec miestnosti zamestnajúc sa prehrabovaním sa v debnách.

Po chvíli som sa otočil a keďže už bola hotová, len som zobral hrniec, otvoril maličké okienko a vyšmaril jeho obsah von do vody. Hrniec som vrátil späť a znova sa pobral k odchodu. Všetko prebehlo bez najmenšieho dialógu a až keď som bol vo dverách sa ozvalo tiché 'ďakujem'. Tváril som sa však, že to nepočujem a zavrel som za sebou dvere. A dobre som urobil, lebo opretý o stenu na chodbe stál Teiji.

"Dostal si z nej niečo podstatné?" Kývol hlavou k dverám. Pokrútil som hlavou a on si vzdychol. "Yung je tu ešte niečo, o čom som sa s tebou chcel porozprávať."

Dostal som zlý pocit, že viem presne čo chce povedať. "Jasné, povedz čo ti leží na srdci." Vydal som sa hore schodmi s Teijim za pätami.

"Viem síce, že máme ešte mesiac a pol do našeho plánovaného príchodu na hlavný ostrov, ale nechcel by si sa nejako pripraviť?" Otvoril som dvere do svojej kajuty a trochu silnejšie ich postrkol aby som ich zatvoril Teijimu pred nosom, ale on ich bez problémov zachytil a nasledoval ma do miestnosti. "Predsa len tam budeš pred toľkými ľuďmi a hlavne Bielym drakom. A vieš dobre ako to skončilo naposledy-"

"To čo sa stalo naposledy sa nezopakuje, dobre?!" Zhlboka som sa nadýchol a s vydýchnutím sa zvalil chrbtom na posteľ. "Bola to výnimočná situácia a ty si ju hrdinsky zachránil."

Teiji si sadol vedľa mňa na posteľ a prihovoril sa mi jemným hlasom. "Ale tentoraz tam nebudem."

"Ja viem.." Pomädlil som si rukami od frustrácie tvár. "Ale teraz už som unavený a ty určite tiež. Zajtra zakotvíme v Starstove, nalodíme sa a na ďalší deň odídeme do mestečka neďaleko od hlavného ostrova dobre?"

Vzdychol si. "Dobre, ale tejto konverzácii sa len tak nevyhneš."

Usmial som sa na neho "Ani som to neplánoval. Dobrú noc."

"Dobrú noc."