Kapitola 18.

167 13 18
                                    

Pozoroval som, ako zišla z mostíka a otočila sa späť s pohľadom upretým priamo na mňa. Jemne som jej zamával na pozdrav. Otočila sa a vykročila smerom do mesta. Trochu som dúfal, že sa otočí a povie, že si to rozmyslela, alebo že ju nájdem čakať pri lodi keď sa vrátime z mesta.

"Si si istý, že bol dobrý nápad ju len tak pustiť?" Pozrel som sa na Teijiho, ktorý práve prišiel ku mne.

"No, veľa sme sa od nej nedozvedeli a nespôsobovala žiadne problémy, čiže na tom pravdepodobne bola nevinne."

"Jasné, okrem toho, že to celkom vie so zbraňami sa mi zdá ako úplné neviniatko." Povedal sarkasticky.

Otočil som sa na neho s nepríjemným výrazom. "Ty by si ju najradšej stále vypočúval."

Obranne zdvihol ruky. "Hej, ani som sa jej nedotkol, dobre? Aj keď som hovoril, že urobím, čo bude treba."

Trochu som sa zháčil. "To je pravda."

"Poďme už dole. Mám zoznam všetkého, čo potrebujeme aj peniaze." Odrazil sa od zábradlia a prešiel smerom k mostíku dole. Ja som ho pomaly nasledoval.

Toto mestečko je ideálne pre všetkých. Nikto tu nepozerá na to, odkiaľ máte peniaze, alebo kto ste boli pred tým, než ste sa tu pokúsili začať nový život. Samozrejme všetko za predpokladu, že ste sa držali správnych častí mesta. Niektoré boli viac dvojtvárne ako iné, ale väčšina ľudí vás neudá strážnikom z kráľovstva, ktorí sa lenivo prechádzajú ulicami nazdávajúc sa, akú dobrú prácu robia, keď tu nechodia vôbec žiadni zločinci. Je možné, že momentálna politika mesta je ovplyvnená hlavne starostom, ktorého rodina viedla Ggaend už po generácie. Stretol som ho raz a bol by som si myslel, že je to milý chlapík, kebyže som predtým nepočul všetky drby čo sa o ňom šíria.

Ale má to jedno veľké pozitívum. Úplne bez problémov som mohol navštíviť doktora, kúpiť si nejaké lieky a zohnať ešte zopár kancelárskych potrieb, ktoré postupne dochádzali. Svoj výlet sme zakončili hodinovou vstupenkou do mestských verejných kúpeľov, ktoré znejú oveľa prepychovejšie než sú. Hlavne keď sme tam stretli takmer úplne celú posádku. Dalo sa tam však aspoň poriadne vydrhnúť a umyť si šatstvo, po dvoch týždňoch nie práve skvelej hygieny na lodi.

Vysedávanie s teplom bazéniku mi okrem navlhnutých obväzov aj uvoľnilo myseľ a myšlienky mi pozvoľna zablúdili k Themis. Namiesto však pýtania sa zvyčajných otázok ako kto je, čo robila, keď sme ju stretli a aký je jej príbeh, som skôr rozmýšľal nad tým, čo asi robí teraz. Snaží sa začať nový život? Dostať sa domov? Čo by vôbec človek ako ona robil? Vie kresliť, čítať, narábať so zbraňami, hrať karty a je akrobatická... Kebyže som nebol vedel, povedal by som, že je vojačka. Ale ženy do armády neprijímajú. No, podľa niektorých existuje jednotka pozostávajúca iba z vražedných žien, ale to sú skôr fámy, ako niečo skutočné.

Zo zadumania ma prebudil Teiji. "Yung, poď už von. Ochvíľu ti vyprší hodinová vstupenka a určite nechceš aby tu nabehla tá stará babizňa a vyhnala ťa metlou ako minule." V rýchlosti som sa zdvihol z bazénika a poponáhľal sa k mojemu oblečeniu. Ešte stále musíme ísť dnes predať čo sme ulovili z pirátskej lode, ktorá nás prepadla. Teiji mi pomohol vymeniť si bandáže za suché, keďže bol na túto situáciu pripravený, narozdiel odo mňa.

Po ceste späť som však dostal zlý pocit uprostred ulice. Zdalo sa mi, že som za posledných päť minút videl viac strážnikov než zvyčajne a už len teraz som si všimol pred jedným stánkom postávať piatich. Čo je dosť nezvyčajne vysoké číslo. Z okolitého davu bolo cítiť mierne napätie, čiže si to určite všimol aj Teiji. Všetci vedeli, že strážnici dnes na niekoho poľujú. Malo by stačiť, keby sme sa držali hustejších davov, aby sme sa vyhli podozreniu. Ale najväčší dav sa nejako vôbec nemal k presunu do prístavu, kam sme potrebovali ísť.

Nevoľky sme sa vyčlenili z davu a zamierili do prístavu. Na chvíľu sa mi zastavilo srdce, keď sa mi stretol pohľad s jedným strážnikom, ale skoro aj odvrátil pohľad a len si prezeral ďalej dav. Teiji vedľa mňa si to asi všimol, lebo mi položil ruku na plece a upokojujúco zašepkal: "Pokoj, nejdú po nás. Aj ten strážnik sa už na nás nepozerá, čiže hľadajú niekoho iného. Pôjdeme pomaly a prirodzene do prístavu." Niekoľkokrát som mu na to rýchlo prikývol a pohli sme sa ďalej.

Trochu som sa upokojil. Boli sme už blízko lode a všetky hliadky, ktoré sme zatiaľ prešli si nás nevšímali. Znenazdajky sa pred nami však vynorili traja, ktorí nám stáli v ceste a pozerali priamo na nás. Obzrel som sa za seba a tam ich bolo viac. Niekto mi položil ruku na rameno. Zvrtol som hlavu tým smerom a uvidel ozrutného strážnika s druhou rukou položenou na šabli pripravený ju vytasiť. "Ste zatknutí z podozrenia za pirátske zločiny." Pozrel som na Teijiho, ktorý mal rovnako vysokého strážcu pri ňom a pri tej vyhláške sa zatváril popudene.

"My? A piráti? Ako sa opovažujete?! Pustite ma!" Pokúsil sa odstrčiť svojho strážcu a keď sa iba mierne zapotácal, poriadne mu jednu vrazil. Na to sa ku nám nahrnulo viac strážcov a ja som začal zápasiť s mojim protivníkom, ale zranená noha a neprítomnosť akejkoľvek zbrane ma spomalili a čoskoro už ma dvaja držali popod pazuchy. Vzpieral som sa im celou silou a jedného sa mi podarilo kopnúť do rozkroku, kam som nemieril, keďže to je pod moju úroveň, ale dali mi na zápästia putá, čo výrazne obmedzilo môj pohyb.

Teiji medzitým asi troch už zložil, ale z vedľajších uličiek sa k nám nahrnulo ešte niekoľko a zrazili ho na zem, kde mu tiež nasadili putá na ruky aj na nohy. Postavili ho na nohy a oboch nás začali ťahať späť do centra. Teiji sa im celý čas vzpieral a vykrikoval po noch všeličo. Ja som išiel pokojne, snažiac sa upokojiť búšiace srdce, aby som mohol pokojne myslieť. Hlavné je prísť na to, ako sa z tejto šlamastiky dostať a potom zistiť, kto nás udal.

Vošli sme do budovy, ktorá bola obchádzaná všetkými zločincami - miestna väznica. Teiji sa ešte stále vzpieral a už to očividne unavovalo strážcov. Keď sme však vošli dnu, nečakane sa upokojil a stíchol. Pozrel som na neho, čo spôsobilo takú náhlu zmenu, ale upieral oči pevne pred seba so zamrznutým výrazom.

"Spoznávate týchto mužov?" Ozval sa hlas jedného zo strážnikov. Pozrel som sa smerom, ktorým Teiji čumel a v momente, kedy som uvidel na čo pozerá mi na moment zamrelo srdce. Pozeral som sa do tváre osoby, ktorej som asi bezdôvodne dôveroval. Themis.

A/N: Ahojte ľudkovia. Chcem vám popriať krásne sviatky a veľa darčekom pod stromčekom. Okrem toho mám ešte otázku. Mala by som na Silvestra vydať vianočný alebo silvestrovský špeciál, alebo len proste pokračovať v príbehu? Píšte mi do komentárov čo si myslíte. Pekný večer!

Život na jednej lodiWhere stories live. Discover now