Život na jednej lodi

Kapitola 14.

Sedel som na stole v spoločnej hlavnej miestnosti na porady, keďže v mojej kajute bola momentálne usídlená Themis a neisto pozeral na alkohol, ktorý Lance práve doniesol. Všimol si môj výraz a potľapkal ma po pleci.

"Neboj sa, bude to iba dosť bolieť."

"Wau, to je fakt upokojujúce Lance." Potichu sa zachechtal a dal mi hrubý kus látky, do ktorej by som sa mohol zahryznúť, aby sa zbytočne neozýval krik po celej lodi. S obavami som pozeral na fľašu alkoholu, ako mi ju naklonil nad ranu a kus mi tam vylial. Celú nohu mi zachvátila bolesť a Lance ma musel udržať na stole, kým prvotný šok s alkoholom pominul a vedel som sa na stole udržať aj sám. Poriadne som sa zahryzol do hrubej látky a snažil sa potlačiť jemné vzlyky, ktoré sa pýtali na svet popri slzách.

Lance sa dal do zašívania rany, ktorá ešte stále pekelne bolela. Bolo to ešte horšie ako keď bola tá rana prvýkrát vytvorená. Uprostred procesu do miestnosti vstúpil Teiji, čo som si však nevšimol až kým mi nechytil ruku, ktorú som mal pevne zovretú v pästi a som si istý, že aj s otlačkom mojich nechtov na dlani. Otočil som ruku a poriadne mu zovrel tú jeho, aby som sa nemusel sústreďovať na moju nohu. Keď bol Lance konečne hotový a začal mi zašitú ranu obviazavať, znechutene som si vytiahol vlhkú látku z úst a hodil ju za seba na stôl.

Pustil som Teijiho a poutieral si tvár oboma rukami. Jemne som sykol, keď mi ešte Lance utiahol obväzy. Potľapkal ma po pleci. "Neboj sa chlape. Ešte ťa postihnú horšie veci." Zazrel som na neho a Teiji sa zachechtal. Lance len pokrčil plecami. "Čo môžem povedať? Pozitivizmus nado všetko."

"Vďaka Lance." Zahundral som polo-sarkasticky.

"Áno vďaka. Ale mohol by si nás nachvíľu nechať osamote? Chceme niečo prebrať." Spýtal sa ho Teiji.

Lance sa uškrnul. "Jasné, len na to nechoďte príliš zhurta. Yung je práve zranený." Žmurkol na nás a už sa pratal z miestnosti.

"Lance!" Rozhorčene som za ním hodil vlhkú látku. Bolo však už len počuť jeho chechtanie ako látka narazila do dverí, ktoré zatváral za sebou.

Vzdychol som si. "Vieš, že len vtipkuje."

Teiji na mňa nespokojne pozrel. "Niekedy mám pocit, že niečo tuší."

Dismisívne som mávol rukou. "No, o čom si to chcel so mnou diskutovať?"

Teraz bol Teiji na rade, aby si vzdychol. Oprel som sa na stranu o ruku, aby som trochu odťažil moju ranu, keďže som priam vycítil, že si tu ešte trochu posedím. "Je to o tej tvojej väzenkyni-"

"Themis."

Nepekne na mňa pozrel. "Jasné, Themis. Nepáči sa mi. Myslím to v tom zmysle, že mám z nej nedobrý pocit. Všetko čo povie a spôsob akým sa vyjadruje mi šepká, že niečo skrýva. Nehovoriac o tom, ako to vie so zbraňami."

"Stretol si su dvakrát! Okrem toho, tými zbraňami mi zachránila život."

Nespokojne mľasol jazykom. "To je práve ten problém. Prečo by ju malo zaujímať komu bude pomáhať, komu zachráni život?"

"Neviem, ale zachránila ho mne. To je hlavné." Vzdorovito som mu hľadel do očí.

"Yung, nenechaj sa ňou zmanipulovať!"

Udrel som päsťou po stole. "Sakra, nie som blbý Teiji! Všimnem si, ak ma bude využívať." Teiji na to nič nepovedal, iba na mňa hľadel s kamennou tvárou. Vzdychol som si a voľnou rukou si prečesal vlasy.

"Kde je teraz?" Opýtal som sa už miernejším tónom.

"Naposledy som ju videl na prove lode."