Život na jednej lodi

Kapitola 13. Časť 2.

Mohlo to byť len pár sekúnd, ale ako prilepená som pozerala na ich súboj. Ledva sa uhýbal a blokoval jeho ležérne útoky. To zranenie musí byť poriadne hlboké... a on sa s ním iba zahráva. Prinútila som sa sústrediť svoj pohľad späť na loď tých šatkových pirátov ale moje nohy boli prikované a odmietali sa pohnúť. To už si ma všimol ďalší šatkáč a zaútočil na mňa. Uhýbala som sa a blokovala jeho útoky a párkrát aj sama zaútočila, ale moja pozornosť mi stále utekala k tomu nerovnému súboju.

Pozrela som poslednýkrát na palubu druhej lode kým som podľahla nutkaniu. "Dopekla s tým!" Zablokovala som ďalší útok zľava, nafingovala útok sprava a kopla mu do ľavého kolena. Keď sa mu podlomili nohy, zapichla som mu oba šable do hrude a vytiahla ich s takou silou, až ho trošku ešt nadvihlo. Už som sa však náhlila k tomu otravnému blonďavému pirátovi. Rýchle zhodnotenie situácie mi ukázalo najslabší bod v obrane ako zadnú časť jeho kolena.

Vrazila som do neho jednu šabľu až vyšla na druhej strane a čo najsinejšie ho kopla do chrbta, vďaka čomu som ho dostala na kolená, kde som mu už v pohode pomedzi brnenie prepichla hruď druhou šabľou. Nebolo to však dosť hlboko. Ten chlap musí byť nejaká príšera, pretože si za čepeľ vytrhol zozadu z kolena šabľu a odhodil ju na zem. Potom sa postavil na jednom kolene a otočil ku mne. Aj keď mal helmu, tvár so strašidelným výrazom mal odhalenú. Z ľahkosťou som sa vyhla jeho teraz ťažkopádnym útokom a keď sa mi otvorila ďalšia diera v brnení, čo nahlbšie so zastrčila svoju šabľu, aby som to dokončila.

Po tom sa konečne zvalil na zem a odhalil mi pohľad na toho blonďavého piráta ako na mňa vyjavene civý. Zaťala som zuby z väčšiny nahnevaná na samu seba a zasyčala na neho "Choď do pekla." Potom som sa mu otočila chrbtom a zdvihla šabľu, ktorú predtým ten obor odhodil na podlahu, pripravená na ďalší útok.

Tie aj prišli, len čo si šatkáči všimli obrnenú mŕtvolu. Musela som si sama vystačiť na niekoľkých, keďže sa stále valili noví. V istom bode v čase som si všimla toho čiernovlasého vysokého piráta ako mieri postupne sem. Do cesty mu skočil jeden šatkáč, tak som sa postarala o svojho a zozadu prepadlo toho, čo ho otravoval.  Ten pirát sa zachmúril na mňa, ale nič nepovedal, keďže si všimol svojho kapitána za mnou ako sa opiera o stenu. Okamžite prebehol k nemu položiac mu ruky na plecia.

"Si v poriadku? Nestratil si veľa krvi? Si ešte niekde zranený?" Blondiak mu prikyvoval a uisťoval ho, že je v najlepšom poriadku, ale obaja sme videli jeho bledosť a aká hlboká je tá rana.

Otočila som sa im chrbtom a vrhla sa na šatkáča, ktorí sa s pohľadom zafixovaným na nich nebezpečne približoval. "Hej vy dvaja. Chápem, že je zranený, ale máme tu väčšie problémy." Zaútočil na mňa ďalší šatkáč a musela som sa vzdať jednej šable po tom, čo som zlyhala sa úplne uhnúť jeho nečakanému útoku s dýkou, ktorú skrýval za opaskom, keďže som schytala relatívne plytký ale dĺhy zárez na spodnej časti mojej ruky. Zaznel však výstrel spoza mňa a šatkáč za zvalil na zem.

Otočila som sa za seba a videla ako ten vysoký čiernovlasý pirát ešte stále mieri zbraňou mojim smerom. Stretol sa nám na okamih pohľad, vzápätí však pozrel napravo odo mňa kde aj namieril zbraň a postrelil ďalšieho šatkáča tentoraz do hrude. Zohla som sa po šabľu, čo som pustila ignorujúc bolesť, ktorá mi prúdila ľavou rukou.

Pokračovala som v bojovaní, z času na čas doplnená tým vysokým pirátom. Postupne sme sa približovali bližšie a bližšie k ich lodi, až kým sme ich na ňu nezatlačili, kde sa začali jeden po druhom vzdávať. Konečne som mohla pustiť šabľu z ruky. Počula som však kliknutie pri mojej hlave. Otočila som sa a za mnou stál s hlavňou pištole tesne pred mojim čelom. "No fajn, tých by sme mali zviazných. Teraz si na rade ty. Polož tú šabľu."

Pustila som šabľu na zem. Potrebujem nejako odlákať jeho pozornosť, aby som ho mohla odzbrojiť. Z jeho výrazu som si istá, že stlačí spúšť v momente, keď si bude myslieť, že sa o niečo pokúšam. Niekto prišiel zozadu a zviazal mi ruky, zatiaľ čo sme na seba navzájom gánili. So zbraňou stále namierenou na moju hlavu ma previedol cez výškový rozdiel na pôvodnú palubu. Tam predal zbraň nejakému vedľastojacemu pirátovi. "Zastreľ ju, ak sa o niečo pokúsi." Ten pirát na neho iba divne pozrel, ale namieril tú zbraň späť na mňa.

Pozerala som sa s nadurdeným výrazom za ním, ako ide ku svojmu kamoškovi, o ktorého sa staral niekto, asi doktor. Aký je jeho problém? Nezachránila som im snáď práve holé zadky? Podľa mňa som dosť šatkáčov zabila. Všimla som si, že tá žltá špongia vykukla spoza čiernovlasého týpka, ktorý pri ňom kľačal a obaja začali zrazu zúrivo gestikulovať. Nakoniec sa čiernovlasý týpek postavil a s dupotom prešiel späť ku mne.

Keď bol už pri mne, siahol po meči a okamžite som o kus ustúpila a rozšírila si postoj, až na tie zviazané ruky. Naplno si vytiahol svoj meč. "Skľudni sa, Yung chcel, aby som ťa odpútal." Zavrčal na mňa a rýchlym švihom mi presekol putá. Meč si zastrčil späť a zakričal ponad plece. "Už si spokojný?" Počas odchádzania si ešte zobral späť svoju zbraň od piráta, čo ju mal doteraz namierenú na moju hlavu. Čiže tá špongia sa volá Yung. Hm, asi by bolo užitočné si to zapamätať. Ten pirát v podpalubí sa o ňom predsa vyjadroval ako o kapitánovi. No, už len dúfam, že hoboril o špongii a nie o tom druhom týpkovi.

So svojou novo nadobudnutou voľnosťou som sa rozhodla ísť ku špongii, keďže som nemala nič lepšie na práci. Uhhh, Yung. K Yungovi. Tak sa volá. Celý čas na mňa pozeral keď som si k nemu čupla, ale nekomentovala som to a radšej som pozorovala chlapíka, čo mu to obväzoval. "Nemalo by sa to najprv vyčistiť?" Spýtala som sa.

Chlapík na mňa pozrel, ako keby si ma až vtedy všimol. "No.. áno. Ale stratil už trochu krvi, tak sa to snažím najprv obviazať."

"Hmm, ale potom to už nebude mať význam." Pohľad toho chlapíka priam kričal 'Kto je tu doktor? Ja či ty?'. Zdvihla som ruky ako na obranu. Aj tak mám pravdu.

"Hej, uhm... vďaka, že si mi pomohla s tým kapitánom v brnení." Špon- Yung sa ozval a prikývla som mu ako na súhlas. "Ale, prečo si to urobila? Nie som si istý, že som ti dal niekedy nejaký dôvod, aby si mi pomohla."

Mykla som plecami. "Sama neviem."

Pozrel na mňa pochybovačne. "Fakt? Bežne len tak chodíš naokolo a zachraňuješ životy?"

"Ani nie." Zamračila som sa, nechápala som jeho logiku.

Vzdychol si. "Každopádne ďakujem. Ale stále dúfam, že ma nezabiješ v spánku. Hlavne teraz keď viem, že ti to ide aj s ostrými vecami." Jeho tón niesol humor, ale nepripadalo mi to vtipné, tak som len zvláštne na neho pozrela, čo mi s rovnako zvláštnym pohľadom opätoval. Bolo to celé divné, on je divný.

"Si divný."

Prekvapene sa zasmial. "Vážne? Nečakal som, že mi to povieš tak priamo do tváre. Nebojíš sa, že zraníš moje city?"

S kyslým výrazom na tvári som odkráčala, kým som počula za sebou znieť jeho tichý smiech.