Život na jednej lodi

Kapitola 35.

A/N: Jeee, konečne som to vydala s týždeň a pol oneskorením. Ale lepšie neskoro než nikdy. (Je to v záujme môjho vlastného zdravia, istá osoba mi už dýcha na krk) Jedno pozitívum, kapitola je dlhá ako dve hehe. Užite si.

Vzďaľujúce mesto sa zmenšovalo a s ním aj šanca, že znova niekedy uvidím Kiru. Mohla som však byť rada, že som ju stretla aspoň tento jeden raz. V meste si ma odchytila pri stánkoch a zatiahla do opustenej uličky. Pýtala odo mňa vysvetlenie, čo sa stalo. Nevedela, že budem na tom stretnutí a keď prišli Strážcovia, utekala som, čiže jej došlo, že už nie som súčasťou našej jednotky. Čo ju ale naštvalo bolo to, že o tom ani nevedela. Takéto správy sa šíria veľmi rýchlo a odvtedy už prešiel viac ako mesiac. Jediné vysvetlenie bolo, že jej zámerne o ničom nepovedali. Vedeli, že by sa skôr postavila na moju stranu ako pokračovala pracovať pre nich. Nanešťastie pre nich, stretla ma skôr ako ma stihli chytiť. Ale postaviť sa proti celej posádke Strážcov? Myslím, že ani Kira by také niečo nezvládla. Celý čas mi však vírilo v hlave to, čo mi povedala. Kira nedôverovala Dvoru a to vedela viac vecí ako ja. Ktovie čo všetko ešte skrývali? Len pomyslenie na to mi naháňalo strach.

Odrazila som sa od zábradlia a odvrátila zrak od miznúceho mesta. Po palube sa premávali niekoľkí členovia posádky ale výnimočne nikto nevyzeral, že by sa mi plánoval prihovoriť. Cítila som sa trochu ako duch ale neprekážalo mi to. Zišla som dole schodmi do podpalubia a bezcieľne sa prechádzala chodbou, keď som si všimla dvere do skladu. Spomenula som si na svoj zápisník, ktorý mi Yung zobral hneď prvý deň. Možno tam ešte je.

Otvorila som dvere vedúce do toho skladu. Bola som tu už síce predtým ale nevošla som dnu. Zatvorila som za sebou dvere, aby som si to nemohla znova rozmyslieť. Okovy tam už neboli a krabice a debny boli tiež inak poukladané. Stolom a stoličkou však očividne nikto nehýbal. Sadla som si na stoličku a bezprítomne sa zahľadela na stĺp oproti. Všimla som si niečo, čo sa ponášalo na knihu, na zemi pri krabiciach. Prišla som bližšie, oprášila to a namôjveru, bol to môj zápisník. Vrátila som sa späť na stoličku a s hlbokým nádychom ho otvorila.

Prvá stránka by nedávala vôbec zmysel komukoľvek, kto by ju uvidel. Vyzerala trochu ako náhodne spájané slová. Už som sa však vyznala vo svojom systéme kódovania, že moje oči automaticky čítali všetko dekódovane.

Deň 45.

Nie je čo nahlásiť. Operácia prebehla úspešne, cieľ zaistený. Dvaja civilisti zranení počas procesu. Žiadne problémy odvtedy.

Spomenula som si na misiu spojenú s týmto zápiskom. Pred očami mi prebehol výraz zúfalého muža a vystrašenú ženu s dieťaťom za ním. Cieľom misie bolo zneškodniť zločinca, ale keď sa na to teraz spätne pozriem, nie som si istá, či to bol vlastne zločinec. Keď mi klamali o veciach ako je Čierny drak, prečo by nemohli aj o tomto? Mierne sa mi zdvihol žalúdok pri pomyslení koľko misií boli v skutočnosti klamstvá, koľko nevinných ľudí asi zomrelo mojimi rukami. Pretočila som na poslednú zapísanú stranu.

Deň 16

Mesto je prehnité ale neprechováva žiadnych významných zločincov. Celková čistka je odporučená.

Celková čistka? Osoba, ktorá písala ten záznam sa mi zdá neskutočne vzdialená aj keď si ten deň jasne pamätám. Bol to deň, kedy som stretla Yunga a Teijiho. Ako som rýchlo rozhodla o vybraždení polovici mesta kvôli tomu, že som stretla dvoch podozrivých mužov. Pocit viny ma začal pomaly dusiť ako som viac nad tým rozmýšľala. Tak veľa vecí sa stalo... ani neviem ako a ktoré by som mala odčiniť, pykať za ne. Dvor mi úplne poplietol hlavu. Bol tu však jeden previnilý pocit, nevyrovnanosť v účtoch, ktorý sa dal vybaviť okamžite.