Život na jednej lodi

Kapitola 32.

O dva dni neskôr sme stáli znova na tom istom mieste, kde sme nahlásili náš príchod, tentoraz však bez Teijiho. Obaja oblečení v čiernom, ja v kabátci a tmavých nohaviciach s bielou košeľou pod tým, Themis v čiernych šatách so sukňou odtrhnutou našikmo pod kolenami s bielymi prvkami a bielou líščou maskou. Sám som ju nespoznával. Než sme vstúpili do budovy, Themis ma chytila popod lakeť a až vtedy som si uvedomil, že sme museli predstierať, že sme pár, aby ju tam pustili.

Vnútri budovy sme nasledovali chlapca v červenom cez dlhé chodby osvetlené len svietnikmi až do miestnosti ukrytej v stene. Budova je síce zvonku veľká, ale zvnútra je ešte väčšia. Celá budova totižto zakrýva jaskyňu v hore do ktorej nás práve zaviedol ten chlapec. Uprostred jaskynnej siene bol umiestnený stôl so siedmimi stoličkami, po stranách siene bolo niekoľko vyhĺbených alebo prirozdených tunelov, ktoré viedli ktoviekam a na relatívne vysokom strope bol zavesený luster so sviecami.

Tých zopár ľudí, čo tu bolo, postávalo naokolo v troch skupinkách a rozprávali sa stíšenými hlasmi. Dokopy ich tu bolo asi desať plus niekoľko sluhov.

Na náš príchod sa všetci otočili k nám, ale iba dva páry očí na nás ostali zafixované. Cez celú miestnosť nás pohľadom prepichoval Čierny drak a nejaká tmavá ženská prilepená na jeho bok. Cítil som, že Themis mi úzkostlivo zovrela ruku a pozrel som na ňu, čo je zle, ale z jej zovretých pier som veľa nevyčítal. Nebolo čas sa jej však vypytovať, keďže Drak so svojim sprievodom k nám práve mieril. Je to vysoký, vypracovaný muž s opálenou pokožkou a čiernymi vlasmi, zlatými náušnicami a očnými zubami, čo ho pravdepodobne robí atraktívneho pre veľa žien. Keby nebolo jeho krutých zelených očí.

"Yungi, tak si dorazil." Ako ja nenávidím tú prezývku. Silene som sa na neho usmial. "Všetci už sú tu, čakali sme iba na teba." Presunul pohľad na Themis. "Vidím, že si predsa len neprišiel sám aj keď tentoraz tu nie je ten bastard. Namiesto toho tu máš pôvabnú slečnu." Lačne si ju prehliadol a trochu dlhšie sa zastavil na jej sčasti odhalených nohách. "Škoda, že jej nevidím do tváre. Nechcela by si slečna zložiť svoju masku?" Zapriadol odporným hlasom, z ktorého mi prebehli zimomriavky po chrbte.

"Nie, ďakujem." Odpovedala Themis stroho.

"Môj pane..." ozvala sa vysokým prosebným hlasom Drakov sprievod. Už som videl veľa slečien, ktoré sa za ním ťahali a všetky boli na jedno kopyto. Každá mala niečo výnimoçné vo svojom výzore. Jazvu, biele vlasy, fľakatú pokožku, tetovania po celom tele... Táto mala tmavé vlasy, pokožku, len oči mala prenikavo svetlo-modré. Všetky ich aj tak vždy čoskoro pustil k vode, táto nebude iná, len čo ju zneužije.

"Ah, jasné." Drak sa akoby uvedomil a venoval viac pozornosti neznámej slečne zavesenej na jeho ramene. "Ešte som vám nepredstavil moju úžasnú Laylu. Prejav úctu zlatíčko." Pohladil jej odhalené rameno a Layla urobila pukerlík. Bolo mi z neho zle, ale kývol som hlavou dole, že prijímam jej prejav úcty.

Layla sa potom obrátila rovno na neho. "Môj pane, ak smiem..." Pokýval hlavou nech pokračuje. "Keď už sú všetci prítomní, mohli by sme začať so stretnutím, nie?" Povedala trochu bojazlivo.

Drak tlieskol rukami. "Máš absolútne pravdu zlato." Otočil sa a hlasno zapískal, aby si získal všetkých pozornosť. "Vážení hostia, keď už sme tu všetci, naše stretnutie môže začať." Dvakrát zatlieskal a všetci sa dali do pohybu. Layla nám venovala ešte jeden zvláštny prenikavý pohľad a nasledovala ho ku stoličke za vrchstolom. Skôr by som to však asi nazval kreslom. Vykročil som, aby som si tiež našiel miesto ale zastavila ma Themis, ktorá ostala stáť na mieste, ešte stále zvierajúc moju ruku.

Otočil som sa k nej. "Čo sa deje?"

"Mali by sme vypadnúť, nie je to tu bezpečné." Povedala naliehavo stíšeným hlasom.