Život na jednej lodi

Kapitola 9.

Nevnímala som takmer nič okrem niektorých zvláštnych pocitov, ktoré prenikali cez hrubú záclonu šoku, čo ma zahaľovala. Dlho to bol len zvláštny chlad a modrá farba, neskôr však nahradené teplom a žltou. Bolo to niečo príjemné, volalo ma to, utišovalo. Cítila som mäkkosť ku ktorej som sa prichýlila a držala celou silou. Cítila som sa ľahká ako pierko. Letela som cez šíre more, kúpala s v slnečných lúčoch letných záhrad, prelietala cez horúce plamene, cítila pach potu na mojej pokožke a kvapky ľadového daždu na moje obľúbené šatôčky. Aj keď boli celé mokré a ja som sa triasla od zimy, nebolo to to, na čo som sa sústredila, ale skôr vysoká skala v bielej uniforme týčiaca sa predo mnou, ťahajúca ma za ruku.

'Kam to ideme?' Stále som sa pýtala. 'Je mi zima.' Nevedela som sa zbaviť myšlienky. 'Vážne sa mama už nevráti?' Neverila som jedinej veci, ktorá by mohla rozbiť na môj život na milión kúskov.

"Tvoja matka umrela." Jediná veta z úst osoby, ktorá mi práve zbalila všetky veci a trvala na tom, že moja matka bola klamárka. Vraj ma skrývala predo mnou a pred otcom.

'Mama povedala, že otec sa nás vzdal, nie?' Chcela som povedať 'Nemôže to byť pravda!' Kričala som. 'Chcem, aby sa mama vrátila...' Šepkala som.

"Uvidím niekedy otca?" Bola to otázka, ktorú som už viac nevedela zatlačiť do podvedomia.

'Tvoj otec je veľmi zaneprázdnený človek' By bolo lepšie počuť.

"Kto by stál o taký kus odpadu ako si ty?" Urážka ma zasiahla takmer tak tvrdo ako miliónty úder, ktorý ma zložil na zem.

"Nikdy nič nedosiahneš." Noha ma až príliš nečakane potkla, meč pritisnutý na hrdlo. "Všetko je fér v láske a vojne." Odporný úsmev. Všetci ho majú.

"Nie všetci sú zlí, vieš?" Jedna ruka, sladký smiech, teplo ma vyzdvihlo, posadilo na stoličku, ktorá späčatila môj osud vzorom pod hrudným košom. 'Kde je mama?'

¤¤¤

Asi prvé, čo som cítila boli moje ruky. A nebol to príjemný pocit. Boleli a svrbeli a štípali a všetko dokopy. Ani som s nimi radšej nehýbala. Len som otvorila zlepené oči a pokúsila sa prísť na to, v akej situácii som. Mmm, podo mnou pohodlná posteľ, napravo odo mňa veľká skriňa, stolík a kopa papierov. To bude nejaká poriadna kajuta. Naľavo odo mňa sa na posteľ prehýbala vypchatá kopa hábov zakončená nejakou žltou hubkou. A veď to bude ten na Y či ako sa to volá.

Tak som si spomenula na to, kedy som ho naposledy videla. Všetka beznádej a apatia sa prílivom vrátili späť. Dokonca som zacítila aj niečo vlhké na lícach, ale pri automatickom pokuse to utrieť som si zase bolestivo spomenula na môj pokus sa vyslobodiť. Z môjho uhlu som síce na svoje ruky ledva videla, ale jednoznačne som na nich mala obväzy. Super. Plán umrieť bezbolestnou smrťou zlyhal tiež. Ostávajú mi vôbec ešte nejaké plány?

No, je to jeden. Nechať sa chytiť a zabiť. Nemal by to byť problém. To prvé som už splnila. Nevedela som čo mám teraz robiť. Či sa zase pokúsiť o útek alebo radšej o samovraždu? Zobrať ich všetkým do pekla so sebou? Všetky nápady som zavrhla. Ani na jeden som nemala dosť energie. Ale zároveň nie som unavená, čiže sa mi nechce spať. Namiesto toho som si spomenula na svoj sen a rozmýšľala nad tým, čo by mohol znamenať.

Akurát, keď som si myslela, že už si spomínam na detaily a na niečo prichádzam, moje myšlienky pretrhol pohyb vedľa mňa na posteli. Pocítila som bodnutie otrávenosti, ale to sa rýchlo rozplynulo ako kvapka jedu v litroch vody.

Trochu sa ešte pomrvil a potom sa zdvihol z postele, poriadne sa posadiac na stoličku. S ešte stále zatvorenými očami si zazíval. A tak si všimol, že na neho pozerám. V prekvapení na mňa ukázal prstom. "Ty! Ako dlho si už hore? Ahhh! Neverím, že som zaspal!" Len som na neho apaticky pozerala a rozmýšľala prečo bolo také dôležité, aby nezaspal. O. Nemôže to byť kvôli tomu, že nie som vôbec spútaná?

Pozrel na mňa karhavo. "V každom prípade, prečo si tak riskovala? Mohlo sa ti niečo stať. Čo by sme si potom počali?" Prečo sa on stará či žijem alebo nie? Vzdychol si a trochu zmiernil tón hlasu. "Už sa cítiš lepšie?" Neodpovedala som. Nie som si istá, či pre to, že som nevedela ako odpovedať alebo som nechcela. Vlastne to je jedno. Koho to zaujíma? Odvrátila som od neho zrak a pozerala radšej opačným smerom na nič konkrétne.

Chvíľu bolo absolútne ticho. Bolo počuť len jemné vŕzganie dreva ako sa loď kývala zo strany na stranu. "Počúvaj, nemôžem ťa tu nechať len tak, ale nemám dobrý pocit z toho, že by som ťa mal zase vrátiť do okov v sklade." Pozrela som na neho aby som videla, ako sa tvári. Jeho slová mi nedávali zmysel. Prečo by ho to malo trápiť. Rozhodne vyzeral ľútostivo.

"Dobre, urobíme to takto. Kým prídem na to, čo s tebou, zoberiem odtiaľto všetky nebezpečné veci a zamknem ťa tu. Cez toto jedno okienko aj tak neutečieš." Kebyže som mala dosť sily, pokrčila by som plecami. Nečakal však na môj súhlas a začal si vypratávať všelijaké zbrane zo skríň, nejaké papiere a malú debničku. To všetko si vyniesol von a onedlho bolo počuť kliknutie dverí. No, aj tak nemám kam ísť, čiže mi to môže byť úplne jedno.