Život na jednej lodi

Kapitola 15.

A/N
Je mi to ľúto, ale budem musieť zmeniť časy, kedy vydávam časti z dvakrát za týždeň na raz za týždeň. Keď som vydala prvú kapitolu, mala som predpripravených desať a teraz nemám predpripravenú ani jednu. Proste nestíham písať.

Večer som si nebola istá, prečo sa dobrovoľne nechávam zamknúť do miestnosti s vysokou pravdepodobnosťou, že ma už z tamaď nepustia, ale určite má s tým niečo spoločné upokojujúci úsmev, ktorý mi Yung venoval, keď som zaváhala pred dverami. Na môj údiv a určite nie potešenie, mi však ráno prišiel znova otvoriť. Aj som sa ho opýtala, prečo len neposlal niekoho iného nech mi odomkne dvere, keď mal určite problémy sa neskotúľať dole schodmi o barličke, ale povedal, že nerád dáva ostatným kľúče od svojej kajuty, keďže potom sa strácajú.

Po zvyšok dňa som sa rozhodla preskúmať hranice svojej voľnosti a zistiť kam všade ma pustia a odkiaľ ma vyhodia, ale nikto ma nikdy nezastavil, ani keď som si vyliezla až na vrchol vyhliadkového hniezda. Povedať však, že ma nesledovali, by už bolo veľa. Všade sa za mnou obzerali a niekedy som aj začula útržky ich konverzácie po tom, čo si všimli moju prítomnosť, ale nikdy to nebolo nič dôležité. Všetci bľabotali ako staré baby na trhu. Čudujem sa, že to vôbec sú chlapi a ešte k tomu piráti.

Aj napriek tomu, som si však všimla jednu vec po celý deň. Všade kam som išla, niekde sa obšmietal ten vysoký čiernovlasý pirát.... ishi? ..ji? Ako ho to vlastne Yung nazval? Mala by som asi popracovať na svojej pamäti na mená, už to začína byť nemožné.Na druhej strane, nie sú až takí dôležití. Bola som zvedavá, či príde aj bližšie a bude chcieť so mnou nadviazať konverzáciu, alebo mi zase povedať ako mi neverí, čo už začínalo byť trochu otrepané, ale len ma pozoroval.

Namiesto neho sa však ku mne priplichtil niekto úplne iný. Napriek mojej nechuti sa naučiť mená, mi pamäť na tváre funguje úplne normálne a spoznala som ho ako toho pirátika, čo ošetroval Yunga. Sedela som na zábradlí na prove lodi, keďže more bolo pokojné a nikto mi tam nebránil v čistom výhľade na horizont. Tak ako včera Yung, vyškriabal sa tým jedným schodom a oprel sa o zábradlie vedľa mňa.

"Hej, nemali sme veľmi možnosť sa spoznať a nerád by som to nechal len tak, že ignorujeme existenciu toho druhého." Položil si dlaň na hruď. "Ja som Lance. A na tejto lodi plním rolu lekára, keďže som tu jediný vzdelaný." Žiarivo sa na mňa usmial. Trochu sa mi zdvihol žalúdok.

"Prečo si potom na pirátskej lodi?"

Zmätene sa na mňa pozrel. "Čo tým myslíš?"

Otočila som sa na zábradlí, aby som bolo chrbtom otočená k moru. "Vravíš, že si vzdelaný. Vzdelaný človek nemá čo robiť na pirátskej lodi. Ľudia so vzdelaním by mali byť v normálnej spoločnosti, rozvíjať ju a prosperovať. Nie tu trčať so špinavými pirátmi." Poslednú vetu som už úplne zasyčala pri pomyslení na to, že práve ja tu teraz s tými špinavými pirátmi trčím.

Chvíľu nič nehovoril, na tvári sa mu striedali rôzne výrazy, až sa tam usadil úplne neutrálny výraz. "A čo tu potom robíš ty?"

Zazrela som na neho nepekne. "Ja som tu proti svojej vôli na rozdiel od teba."

Prekrížil si ruky na hrudi. "Ahaa, hmm to je veľmi zaujímavé. Aj keď si tu proti svojej vôli, prisahal by som, že som ťa videl obraňovať našu posádku pri včerajšom útoku." Nijako som neodpovedala, len som odvrátila zrak. "Veľmi by ma zaujímalo, prečo by si také niečo robila, keď z tvojho malého prejavu je očividné, že pirátov nemáš práve v láske. A to ani nespomínam to, že ťa kapitán držal až doteraz po zámkou. Prečo tu vlastne vôbec si? Aké plány spriadaš? Môžem ti povedať teraz, že ak chceš kapitána na niečo zneužiť, môžeš rovno teraz skočiť cez palubu," mykol bradou smerom k moru, "dostaneš sa k nemu iba cez moju mŕtvolu."

Nezdržala som sa a vrcholne iritovaná jeho slovami som zoskočila zo zábradlia a pevne dopadla na palubu. Postavila som sa tesne pred neho so zaťatými päsťami. Našťastie bol možno iba o štyri centimetre vyšší ako ja, čiže som sa nemusela pozerať príliš vysoko aby som mu videla do očí. "Ó vážne?"

"Vážne."

"Tak sa ukáž."

Zažmurkal na mňa trochu prekvapene. "Čo to?"

"Vyzývam ťa na súboj. Ukáž čo v sebe máš."

Prekvapený výraz mu nahradil pobavený a potom vážny. "No dobre. Ale použijeme kapitánove drevené meče. Nechcem ti omylom odťať hlavu." Žmurkol na mňa a vybral sa k drevenej krabici, ktorá sa tam len tak povaľovala, vytiahnúc z nej dve drevené napodobneniny mečov. To fakt? Ani nechce mať poriadny súboj? Zdvihla som jedno obočie, že či to myslí vážne.

"Nepozeraj tak na mňa. Ty si povedala, že sa chceš biť. A nemysli si, že na teba pôjdem zľahka len preto, že si ženská." Vrátil sa ku mne aby mi podal meč. Spoza mňa sa ozval cudzí hlas.

"Ale! Čo sa idete vy dvaja pobiť?"

Lance sa na toho chlapíka otočil. "Jasné Kai. Prečo sa neprídeš pozerať?" Kai sa na ňom zasmial, ale prišiel bližšie.

Poťažkala som si meč v ruke. Prekvapivo nebol príliš ľahký, aj keď nie práve skvele vyvážený. Pretočila som si ho v ruke a sústredila sa na Lance-a, ktorý meč chytil do oboch rúk. Trochu sme začali okolo seba krúžiť. Urobila som prvý krok bližšie a okamžite sa na mňa vyrútil so švihom mečom z pravej strany. Odskočila som dozadu, popohnala som svojim mečom jeho čepeľ vo svojej trajektórii, aby ho to trochu vyviedlo z balansu, a zaútočila bodnutím priamo na jeho hruď. Zdola však odrazil môj meč tak silno, až mi takmer vyletel z ruky.

Zase som odskočila a tentoraz pevnejšie chytila svoj meč, veľa času som ale nezískala, keďže ma okamžite nasledoval so seknutím namiereným na moje brucho. Oboma rukami som chytila meč a ledva zablokovala útok. Nedokázala som jeho drevený meč poriadne odraziť, tak som povolila a ustúpila z cesty. Kým som mala čas, posunula som sa ďalej doprava, keďže som mala pocit, že zábradlie som už mala nebezpečne blízko. Pokúsila som sa o útok na jeho krk kým bol ešte nechránený, ale bola som príliš pomalá, v rukách mi ešte stále brnelo z toho zablokovaného seknutia, môj meč sa stretol s jeho.

Keďže by som očividne nevydržala silovú súťaž, preniesla som váhu na jednu nohu a kým bol ešte rozptýlený, kopla som ho do brucha. Zapotácal sa trochu a tým bol aj tlak na môj meč uvoľnený, čo som využila na rýchle bodnutie do boku. Odklonil moju čepeľ rovnakou silou ako predtým, ale tentoraz som sa skrčila, vystrčila jednu nohu a urobila otočku do smeru, kam ma ťahala ruka držiaca ten kus dreva. Našťastie to nečakal a potkla som ho. Svižne som sa znova postavila a priložila mu tupý hrot na stred hrude.

Zamrzol s doširoka otvorenými očami opretý o lakte v procese snaženia sa postaviť. Zúžil oči a sústredene sa zachmúril s pohľadom upreným na mňa, ako keby nad niečím tuho rozmýšľal. Zamračila som sa a zložila mu hrot z hrude. Vyskočil na nohy a znova chytil svoj drevený meč do oboch rúk. "Poďme ešte raz."

Vtlačila som mu môj meč do hrude. "Nie." Pustila som meč, nech si ho chytí a odkráčala aj napriek tomu, že sa ešte niečo snažil povedať. Nepočúvala som už.