Život na jednej lodi

Kapitola 25.

Rozmýšľala som nad tým, čo mi Yung povedal, ako som sa poberala dole schodmi s cieľom nájsť Lancea. Pomysleniu, že mágia a také veci môžu byť skutočné mi robilo problém uveriť, je to príliš neskutočné. Ale Yung sa nezdal, že by vtipkoval. Na druhej strane, hovoril to ako tajomstvo, možno o tom veľa ľudí nevie? No, skúsim mu v tomto veriť a najbližšie sa ho spýtam viac. Pozrela som najprv do malej miestnosti s pár stoličkami používanej ako jedáleň spojená s kuchyňou, či tam nenájdem Lancea, ale bol tam len nejaký týpek s plešinou, ktorý ma vyhnal metlou so slovami, nech sa nevraciam do obedu.  Pozrela som sa aj do miestnosti s lôžkami a do skladu, ale nikde nebol. V Yungovej ani Teijiho kajute asi nebude, lenže tam by som ani nemala vstupovať bez ich dovolenia. Keď tak nad tým rozmýšľam, je tu ešte jedna kajuta, v ktorej som nebola. Tá so vstupom na palube.

Unavená, som si znova vyšliapala schody až hore na palubu. Je to najväčšia kajuta na lodi, ak nepočítam sklad. Vedú do nej dvojité dvere. Na chvíľu som pred nimi zastavila, neistá, či tam môžem vstúpiť, ale povedala som si, že nikto mi nehovoril že by som tam nemala chodiť a otvorila som dvere. Bola to relatívne veľká miestnosť so stolom a stoličkami uprostred. Na zadnej stene boli umiestnené okná a po stranách skrine. Pri ľavej stene bol okrem skrine aj stôl, za ktorým niekto sedel. Čakala som, že sa ktokoľvek tam sedí, otočí, ale vôbec nereagoval ani keď sa za mnou zavreli dvere a uvedomila som si, že viac než naklonená ponad stôl tá osoba vyzerá akoby na ňom ležala.

Podišla som bližšie a uvedomila si, že to je Lance a naozaj zaspal na stole držiac nejakú ampulku, keď som uvidela jeho spiacu tvár. Vlasy inak zopnuté na šiji mal všade a z úst mu trošku vytekala slinka. Neisto som natiahla ruku, váhajúc nad jeho plecom, či ho mám zobudiť. Obväzy by som si mala keď tak vedieť dať aj sama, alebo keď tak požiadať Yunga o pomoc. Lenže Lance veľmi nevyzeral, že by plánoval spať, ešte stále držal v ruke ampulku s nejakou priehľadnou tekutinou v nej. Vzdychla som si. Minimálne by som ho mala zobudiť, aby sa uložil nejako pohodlnejšie.

Jemne som mu potriasla ramenom a zavolala jeho meno. Unavene otvoril oči a pozrel na mňa nesústredeným pohľadom. Stiahla som späť ruku. Párkrát zažmurkal a zdvihol sa zo stola. V tichosti som sledovala, ako si pretiera tvár rukou a pár sekúnd civí na ampulku v druhej ruke, kým mu akoby niečo doplo a popod nos si zašomral "Sakra." Zazíval a položil ampulku na stôl. S prižmúrenými očami sa otočil na mňa. "Sorry, zaspal som počas robenia pár liekov. Potrebovala si odo mňa niečo?" Vyzeral, že sa vyspal ešte menej ako ja v noci a zvažovala som, že to proste nechám tak a nechám ho vyspať sa, ale keď už je hore...

Prikývla som a ukázala prstom na moje zranené rameno. "Trebalo by mi skontrolovať ranu a vymeniť obväzy."

Spočinul mu pohľad na mojom obviazanom ramene a pokynul mi, nech prídem bližšie. "Skontrolujem to tu. V skrinke by mali byť obväzy." Postavil sa a natiahol ku mojemu ramenu, ale musel sa namiesto toho oprieť o stôl, keďže ho prevážilo na stranu. Z druhej strany som ho ja zachytila o rameno. Len čo však získal späť rovnováhu, odrazil moju ruku preč s chrapľavým "Som v pohode." Nechala som ho, nech mi uvoľní obväzy a pozrie sa na to. Zamračil sa. "Budeš si musieť dať dole tričko, otvorilo sa ti to. A keď už si pri tom, zober obväzy z tamtej skrine." Ukázal na neďalekú skriňu. Otvorila som skriňu a pohľadom preletela jej obsah. Videla som všelijaké ampulky, krabičky a celé dve plné poličky obväzov. Zobrala som jeden kotúčik obväzu a išla zavrieť skrinku, ale Lance sa ešte ozval: "A zober aj zopár kúskov látky, mali by sa tam dakde povaľovať." Otvorila som pár šuflíkov a v jednom sa povaľovalo veľa rôznych kusov látky ako odstrihnuté z oblečenia. Zhrabla som pár a zavrela dvierka od skrinky.

Lance si medzitým prisunul vedľa seba ďalšiu stoličku. Položila som svoj náklad na stôl a zvliekla si horné tričko. Chytila som si aj lem spodného tielka, ale Lance ma zastavil. "To si nechaj na sebe." Bez slova som si sadla na stoličku a Lance sa pustil do skladania obväzov. Takto zblízka boli vačky pod jeho očami jednoznačné a niekoľkokrát dokonca aj zívol.