Život na jednej lodi

Kapitola 4.

Stál som pri zábradlí a pozeral na krásnu nočnú oblohu a mierne oblakmi zahmlený mesiac. Počul som za sebou kroky, ale neotočil sa, lebo kroky mi boli dobre známe. Oprel sa o zábradlie vedľa mňa a spolu sme pozerali na oblohu a more. On sa ozval prvý. "Yung, nechceš mi niečo povedať?"

Otočil som sa na neho a všimol si, že sa na mňa pozerá spýtavým pohľadom. "A čo také?"

Vzdychol si a odvrátil pohľad späť k moru. "Niežeby to bola nejako moja vec, ale v našom sklade som našiel čiernovlasé dievča priviazané o stĺp. A síce viem, že sa ti páčia čiernovlasé baby," pozrel sa späť na mňa vážnym pohľadom ktorý naznačoval, že niečo tuší, "nemyslím si, že ťa veľmi nadchýna predstava ich mať priviazané."

Tentoraz som si ja vzdychol a otočil sa tak, aby som sa chrbtom opieral o zábradlie. "Áno máš pravdu, nie je tu preto. Spomínaš si na to dievča, čo sme našli za dverami dnes poobede? To je ona."

Otočil sa ku mne celým telom a nechápavo sa zatváril. "A povieš mi aj prečo si ju vláčil až sem?"

"Nechcel som, ale bola čím ďalej, tým viac podozrivá." Začal som odpočítavať podozrivé veci o nej na prstoch. "Vie síce dobre liezť ale pouličná zlodejka nie je, lebo vie čítať a písať. Nie je dokonca ani z tohoto mesta, lebo bola ubytovaná v hostinci. Svoju knižku, ktorá je zašifrovaná schováva pod posteľ a mala iba jedny náhradné šaty, ako keby veľa cestovala a takto to bolo pohodlnejšie. A ani som nespomenul to, že mi odmietla odpovedať na hocičo, čo som sa jej pýtal."

"No, keď si už TY myslíš, že je podozrivá, niečo na tom bude." Hodil som na neho pohľad akoby ma zradil, ale on len pokrčil plecami. "Každopádne, nech je kto je, treba z nej všetko vytiahnuť čo najskôr. Zajtra večer musíme odtiaľto vypadnúť. Nemal by som ju radšej zobrať ja na starosť?"

"Robíš si srandu? Ak je to všetko len nejaká nešťastná náhoda a ona je taká tvrdohlavá, že nám to nepovie, tak ju zabiješ pri vypočúvaní." Hodil na mňa otrávený pohľad.

"A čo, mám ju nechať radšej tebe? Ty jej uveríš každé slovo aj kebyže povedala, že je kráľova dcéra. A sám vieš, aké ťažké je ich chytiť, sú ako Valkýry." Nadul som sa, ale nič som mu nepovedal, lebo som vedel, že má čiastočne pravdu.

"Tak čo chceš potom robiť? Zhodiť to na niekoho iného hlavu? Vieš, že ich také veci nezaujímajú. Proste by jej podrezali na mieste hrdlo a problém považovali za vyriešený." Nespokojne mľaskol jazykom a otočil sa zase smerom ku zábradliu. "Proste to oznámme posádke ako niečo, čomu sa nemôžu vyhnúť. Povieme im, že má nejaké dôležité informácie na Čierneho draka, čiže ju nemôžeme len tak hodiť cez palubu. Poplaví sa s nami do ďalšieho mesta a ak nám medzitým niečo vyzradí, pustíme ju alebo ak to bude treba vtedy hodíme cez palubu. Len ich na ňu nevypusť ako smečku vlkov."

Vzdychol si a zvesil hlavu. "Fajn, maj to po svojom. Ale nieže sa ráno prebudím s podrezaným krkom s tým dievčaťom nado mnou."

Potľapkal som ho upokojujúco po pleci. "Neboj sa Teiji, z tých lán by si sa nedostal ani ty."

Šibalsky sa na mňa uškrnul. "Si si tým istý?" Na to sa otočil a odkráčal späť asi do svojej kajuty. "Dobre sa vyspi Yung, zajtra máš ďalšie povinnosti ako kapitán lode."

"Na to mám teba, loďmajster!" Bez toho aby sa otočil, mi ukázal vulgárne gesto, ktoré ma len rozosmialo. Aj tak robí väčšinu mojej roboty, vraj moje písmo nikto neprečíta... Ešte som chvíľu zotrval na svojom mieste, kochajúc sa teraz celkovo odhaleným mesiacom a potom sa tiež vrátil do svojej kajuty si pospať.

¤¤¤

Hneď ráno potom, čo som sa najedol, som zobral krajec chleba a pohár vody dole do skladu, kde som držal to mysteriózne dievča. Otvoril som si dvere lakťom a potom ich nohou za sebou aj zavrel. Všimol som si, že sa ani nepohla, tak som si veci položil na stôl a čupol si ku nej. Mala zvesenú hlavu a zavreté oči. Mihalnice sa jej trochu zatrepotali a ospalo otvorila oči.

"Waau. Neverím, že si tu fakt zaspala." Zvuk môjho hlasu ju asi naplno prebral, keďže na mňa uprela úplne čulý pohľad a vystrela sa. Usmial som sa na ňu a postavil sa. "Každopádne, keďže už si hore..." prešiel som ku stolu a zdvihol chlieb a vodu, ktoré som tam predtým položil. "Doniesol som ti niečo." Ukázal som jej to, ale nevyzerala veľmi očarená.

"Vieš, pôvodne som rozmýšľal, že si ťa pár dní nechám hladovať a potom by si bola ochotnejšia spolupracovať, ale nie som proste schopný odoprieť niekomu jedlo. Hlavne nie dievčaťu." Zo srandy som na ňu žmurkol. Na tvári sa jej objavil znechutený výraz. No, negatívna reakcia lepšia ako žiadna reakcia. Prišiel som zase ku nej s úmyslom ju donútiť jesť, ale započul som nejaký hluk a dupotanie za dverami. To je dosť nezvyčajné.. Tu veľa členov posádky nechodí keď kotvíme. Položil som vodu a chlieb vedľa toho dievčaťa. "Hneď budem späť." Vyšiel som z dverí a okolo mňa pobehovali niekoľkí chlapi. Zastavil som si prvého, ktorý išiel dosť blízko a spýtal sa ho, kam sa všetci ponáhľajú.

"Na obzore sme zbadali kráľovskú jednotku. Loďmajster vydal rozkazy predstierať, že sme bežná obchodnícka loď pre prípad, že by po nás išli."

"Koľko lodí?"

"Iba jedna kapitán."

"Dobre. Pokračuj." Potľapkal som ho po pleci a uháňal ku schodom, aby som sa dostal ku kormidlu, kde už stál Teiji.

"Už sme pripravení odísť?" Venoval mi iba krátky pohľad a prikývnutie. Otočil som sa na posádku a začal vydávať rozkazy. Dúfajme, že budeme dosť rýchli na to, aby si nás ani nevšimli.