Život na jednej lodi

Kapitola 22.

Zívol som si, ale vôbec som sa necítil unavený. Celú noc sme pracovali na prípravách na lodi, aby sme mohli odplávať, len čo začne svitať. Normálne by sme samozrejme boli pripravení za pol hodinu, ale všetko sme robili extrémne potichu, aby si strážcovia, ktorí pravidelne prechádzali okolo nič nevšimli. Keď sa začalo rozvidnievať, už sme mali zdvihnutú kotvu a začali sme napínať sťažne kým prebiehala výmena stráží.

Stál som vzadu pri kormidle a pozeral, či si nás niekto nevšimol. Čas sa neskutočne vliekol a kým si všimli, že sa pomaly vzďaľujeme, sme už boli niekoľko metrov od móla. Strážca, ktorý nás zbadal začal panikáriť a rozbehol sa ku zvoncu na zaznenie poplachu. Bolo síce vtipné pozorovať ako tam pobehujú ako mravce, ale musel som dávať pozor na ich potenciálne pokusy o útok, aby som stihol varovať posádku. Trošku som vymanévroval z prístavu popri lodi vedľa nás a otočil sa práve včas, aby som videl ako pripravujú dva škunery na plavbu. Našťastie pre nás, ďaleko s nimi nedoplávu.

Už asi dve hodiny sa do ich podpalubia liala voda a onedlho sa začnú potápať. Ale čím ďalej dôjdu, tým lepšie. Menšia šanca, že sa stihnú vrátiť na pevninu včas a stratia tak škunery. Na našej palube vládol organizovaný chaos a Teiji stál uprostred všetkého a vykrikoval rozkazy. Niekoľko chlapov v podpalubí sa ujali vesiel a veslovali ako o život, aby sme sa odtiaľ dostali čím skôr. Nestihli síce počas dňa urobiť všetky potrebné opravy na lodi, ale vďaka Lanceovi sa urobilo aspoň niečo a môžeme sa bezpečne plaviť. Musím si zapamätať nepodceňovať Lanceovu potrebu všetkých komandovať. Hlavne keď to môžeme použiť v takýchto situáciách.

No napriek tomu, ako sa všetci snažili, škunery boli rýchlejšie a aj keď sme získali náskok, kým sa pripravovali, začínali nás dobiehať. Pozitívne však je, že už teraz som videl ako klesli od vtedy, čo tam Kai urobil diery. Čudujem sa len, že si to ešte nevšimli. Očividne sa oplatí mať na lodi bývalého asasína. "Pripravte sa na stret! Škunery nás doháňajú!" Zakričal som a sám si skontroloval, či mám nabitú zbraň. Každou chvíľou nás doháňali a keď boli dostatočne blízko, zazneli prvé výstreli v pokuse zasiahnuť ma. Skrčil som sa a trikrát som rapídne vystrelil smerom odkiaľ poleteli guľky. Prešlo mnou uspokojenie, keď som počul výkrik z nepriateľskej paluby. Druhý škuner medzitým trochu spomalil a zaostával za prvým. Predpokladám, že už si všimli ako poklesli ku hladine vody.

Prvý škuner sa však hnal ďalej a keď boli priamo vedľa nás, vystrelili laná a pritiahli sa bližšie k nám. "Zatlačte ich späť!" Zakričal som, keď sa prví Strážci prehupli na našu palubu. Všetci boli oblečení v rovnošatách, čo urobilo rozoznávanie našich od nepriateľov stokrát jednoduchšie. Na chvíľu všetci pustili to, čo držali a pustili sa do boja. Nepriateľov sa síce na malý škuner veľa nezmestilo, ale viac ako polovica našich mužov ešte stále dole veslovala. Z môjho vyvýšeného miesta pri kormidle som mal nad všetkým skvelý prehľad.

Pohľadom som vyhľadal Teijiho, ktorý obratne bojoval naraz s dvoma strážcami. Zrazu však na jedného z nich dopadlo niečo z hlavného sťažňa a uvedomil som si, že to bol Kai. Vlastnou váhou prepichol Strážca cez chrbát mečom. Teiji už s ľahkosťou omráčil druhého Strážca a dorazil ho. Bol by som pozeral na nich ďalej, ale všimol si ma jeden z Hadov nablízku a priam vyskočil hore schodmi. Musel som pustiť kormidlo a vytasiť svoju mierne zahnutú šabľu.

Odrazil som jeho útok zhora na moju hlavu, ale ledva sa vyhol ďalšiemu švihu sprava. Zacúval som troch, aby som vytvoril viac priestoru medzi nami a tým aj viac času pre seba na reagovanie. Pocítil som horúčavu na zranenom stehne, ked som zablokoval ďalší jeho útok. Nasledujúcemu útoku som sa uhol v poslednej sekunde a využil jeho stratenú rovnováhu, keď čepeľ nič nezasiahla. Čo najsilnejšie som do neho narazil celým telom, čo ho ešte viac zneistilo na nohách a kopol ho rovno do hrude, čo ho už úplne položilo na chrbát. Zaťal som zuby pri bolesti, ktorá mi prešla nohou, keď mi zasa dopadla na podlahu a zapichol mu svoju šabľu čo nahlbšie do hrude. Chvíľku som tam len stál, opretý o šabľu predýchavajúc nepríjemnú tupú bolesť. Vytiahol som šabľu a keď som skontroloval situáciu, na moje potešenie sme už Hadov pomaly zatláčali na ich loď. Druhá loď bola v nedohľadne a rozhodol som sa, že v boji nepotrebujú moju pomoc. Namiesto toho, som sa vrátil ku kormidlu.

Boli sme už celkom ďaleko od pevniny, čiže určite sa potopia na tej lodi ak ich tu necháme. Prudko som zatočil kormidlom smerom od ich lode až sme nabúrali so zadným okrajom do boku ich lode. Loď sa zatriasla a zopár ľudí aj spadlo,  ale pomohlo nám to urobiť presne to, čo som chcel - dve lode sa od seba začali vzďaľovať. Medzera medzi loďami sa už stala neprekonateľnou skokom a Strážcovia na škuneri si akoby až vtedy uvedomili, ako sa ich loď jemne nakláňa na stranu a ako sa okrajom približujú ku hladine. Zostávajúcich Strážcov hodili cez palubu a víťazoslávne zakričali.Obhliadol som sa na vzďaľujúci sa škuner a dovolil si sa zasmiať. Parádne sme im unikli. "Dobrá práca posádka! Už sa môžeme ďalej pokojne plaviť."

A aj sme sa plavili. Strážcovia nás ďalej neprenasledovali a na šírom mori sme nestretli žiadnu ďalšiu loď. Lance sa postaral o zranených a okrem jedného vážnejšieho zranenia nikto neumrel, čo je viac než úspech. Po asi dvoch hodinách plavby sa z podpalubia vynorila Themis. Úplne rozospatá. Na chvíľu som zaváhal, ale keď jej padol zrak na mňa, pokynul som jej, nech príde bližšie. Zblízka som si všimol mierne rozstrapatené vlasy a unavený pohľad. "Ako sa cítiš?" Bolo mi to síce jasné, ale aj tak som sa spýtal.

"Cítim sa skvele." Pochybovačne som na ňu pozrel. "Čo sa tu stalo? Prečo je tu taký neporiadok?" pozrel som na červený fľak, ktorý na podlahe zanechal Strážca, čo so mnou bojoval.

"Prenasledoval nás škuner plný Strážcov, nepočula si ten rachot?"

Pokrútila hlavou. "Ani nie, po tom, čo ma Lance ošetril som zaspala. Prebudil ma až tvoj kamarát, Teiji." Trochu potriasla hlavou a oprela sa o zábradlie. Po chvíľke ticha znova prehovorila. "Vieš, som naozaj vďačná, že ste mi dovolili sa s vami znova plaviť, aj keď sa to zdá ako zvláštna požiadavka."

Súhlasne som zahmkal. "To teda je zvláštna požiadavka. Hlavne keď zoberieme do úvahy, že sme ťa uniesli." Pozrel som na ňu kútikom oka. "Ale vieš, možno to všetko bude dávať zmysel, keď budem vedieť kto vlastne si. Ani na chvíľu si nemysli, že som uveril tej tvojej báchorke o tom ako si omylom zabila jedného Strážcu. Príliš veľa vecí pri tom nedáva zmysel."

Skúmavo sa na mňa zahľadela. "Ale aj tak si ma nechal sa s vami plaviť?"

"Pre mňa je hlavné, aké má človek motívy a či ma nezradí. Minulosť nie je až taká dôležitá. S nami sa dá začať nový život. A preto ti dávam teraz tú šancu- šancu dokázať, že ti môžem dôverovať." Položil som jej letmo jednu ruku na plece. "Ale samozrejme, dôvera ide oboma smermi. Ak budeš cítiť, že si pripravená sa niekomu zveriť, som pripravený ťa kedykoľvek vypočuť."

Trochu smutne sa na mňa usmiala. "Možno raz."

Prikývol som a zložil ruku z jej pleca. "Jasné. A teraz si choď ešte odpočinúť. Napriek tomu, čo hovoríš, nevyzeráš veľmi pôvabne." Zaškeril som sa na ňu. Len pokrútila hlavou a vrátila sa späť do podpalubia. Na vzdory tomu, čo som jej povedal, stále som bol trošku podozrivý. Ale myslel som to vážne, čiže šancu jej dám. Problém však bude škrt cez rozpočet, ktorý nám skorý odchod z mestečka urobil. To bude treba vyriešiť.