Kapitola 8.

255 20 1
                                    

Konečne sa naložili posledné zásoby a všetci boli na palube pripravení odísť. "Zdvihnite kotvu, napnite plachty!" Otočil som sa na našeho navigátora. "Odkiaľ veje vietor?"

"Od východu kapitán."

"Dobre, ideme smer na severo-západ. Hlavný ostrov." Všetci piráti zakričali 'Aye!' a vydali sme sa na cestu. Ja som sa chopil kormidla viedol som loď kontrolujúc kompas z času na čas. Niekedy poobede prišiel za mnou Teiji dať mi jablko na osvieženie. Oprel sa o zábradlie kým som sa pásol na jablku.

"Ako to ide?"

"Celkom dobre. Väčšinou si vietor udržuje relatívne dostatočnú silu. Ak to pôjde takto ďalej, možno ani nebudeme musieť vôbec niekoľko dní použiť veslá.A čo ty? Nenudíš sa keď som pri kormidle?"

"Ani nie, je celkom príjemné mať z času na čas voľno." Zasmial som sa na jeho očividnom vtipe narážajúcim na to, ako veľmi sa stará o túto loď.

"Nie je to moja chyba, že si taký workoholik."

"Kebyže nebolo mňa, táto loď by sa rozpadala." Zalomil si ruky urážlivo ale pobavene sa usmial. "Ako ti to inak ide s tou tvojou zajatkyňou?"

Na chvíľu som sa zamyslel, lebo sám som vlastne ani nevedel. "Tažko povedať. Už na mňa nevypľúva nadávky pri každej príležitosti a správala sa ako decentný človek keď som ju naposledy videl, ale možno je to iba kvôli tomu, že sa tam dole nudí. Predsa len je tam celé dni sama pripútaná reťazami o stĺp."

Teiji pokýval hlavou na súhlas. "Keď sa od nej však nič nedozvieš príliš dlho, beriem si ju do starostlivosti ja. Môže byť?" Pozrel na mňa ako keby čakal na zvolenie.

"Jasné. Síce sa mi nepáči predstava, že by si ju ty vypočúval, ale keď sa to dostane do takého bodu.. no, asi nebudem mať veľmi na výber." Pokrčil som plecami.

Teiji spokojne zahmkal. "Ešte jedna vec. Chcel som sa ťa spýtať na vašu včerajšiu návštevu baru s posádkou."

"Hm? Čo také by si chcel vedieť?"

"Nezriadil si si tam žiadneho potomka, že nie?"

Pozrel som na neho či to fakt myslí vážne. "Teiji, to sa ma budeš vždy pýtať, keď si pôjdem niekam vypiť? Uvedomuješ si, že som pirát? Nikdy sa neopijem tak, že by som nebol schopný zdravého úsudku. Len preto, že tebe sa to nemôže stať ani keby si bol úplne na mol ešte neznamená, že je to u mňa oveľa pravdepodobnejšie. Som opatrný, dobre? Nechcem byť ako môj otec."

Obranne zdvihol ruky. "Jasné, prepáč. Tak som to nemyslel. Len nechcem aby sa niekedy také niečo stalo. Nemal by si pokojný život, kebyže si sa teraz niekde usadil s rodinou." Prisunul sa bližšie a nahol sa cez zábradlie tak, aby mi poriadne videl do tváre. "Ale čo ma teší je, že už si sa s 'tým' naplno zmieril."

Pozrel som na neho trošku zmätene o čom hovorí. "Čo myslíš 'tým'?"

Prevrátil očami. "No veď vieš. 'Tým' čo nikto iný nevie."

Konečne mi to kliklo v hlave. "Ahá. Toto myslíš. Prečo by som nemal byť? Veď si mi to povedal už pomaly pol roka dozadu."

Odrazením od zábradlia sa presunul mierne za mňa a musel som sa otočiť, aby som na neho ešte videl. "No, bol si z toho trochu mimo sprvu. A vyhýbal si sa mi celý mesiac."

Tskol som. "Ale ty. Čo odo mňa čakáš. Prvýkrát som o takom niečom počul. Tam choď si zahrať karty so svojimi milovanými dôstojníkmi alebo čo." Kývol som hlavou smerom ku schodom do podpalubia.

"No jasné jasné." S mávaním zišiel dole schodmi a do podpalubia. Aj tak pravdepodobne išiel na niečom iba pracovať. Ten chlap je blázon. Ale môžem sa potľapkať po pleci, že sa mi párkrát už podarilo ho zatiahnuť do krčmy.

¤¤¤

Podvečer som predal kormidlo Teijimu a rozhodol sa navštíviť Themis a doniesť aj nejakú vodu a jedlo, keďže celý deň určite nejedla. Momentálne mám skôr pocit, že je to naše zvieratko a nie zajatec. Hehe. Otvoril som si dvere nohou s uvareným zemiakom na tanieri v jednej ruke a pohárom vody v druhej. Pohľad, čo sa mi naskytol však nebol potešujúci.

Sedela na zemi opretá o stĺp pozerajúc do ničoho so zakrvavenými dlaňami a oblečením. Pobehol som k nej, položil veci na zem a okamžite zisťoval čo sa stalo. Podľa toho, kde bola najmenej zachnutá krv som usúdil, že sa pokúsila vymaniť z okov a úplne si zničila ruky od zápästí dole. "Čo si to urobila? Má zmysel sa odtiaľ za každú cenu dostať aj keď môžeš chytiť infekciu?"

Neodpovedala ani pohľad mi nevenovala. Nevyzerala vôbec duchom prítomná. Do riti. Vytiahol som z vnútorného vrecka môjho kabátca kľúč a chytro jej odomkol okovy. Pod nimi to vyzeralo úplne najhoršie. Bez problémov som ju zobral na ruky, ale bolo to skôr ako keby som niesol mŕtvolu. Ani sa nepohla, netrhla sebou, nijako nereagovala na môj dotyk. Sťa by niekto z nej život vysal.

Ponáhľal som sa do mojej kajuty, keďže som tam mal nejaké medikálne pomôcky pre prípad núdze. Opatrne som ju položil na posteľ a utekal do kuchyne pre čistú vodu a alkohol. Keď som sa vrátil už mala zatvorené oči, pravdepodobne stratila vedomie. Položil som si na stolík vedľa postele misu s vodou, kusom látky a alkohol. S látkou som jej vyčistil ruky od zaschnutej krvi a čistým alkoholom potom aj vyzdezinfikoval rany ktorých bolo strašne veľa rôznych veľkostí a hĺbok. Nepríjemné bolo, že sa ani raz netrhla ani sa nezobudila.

Zobral som si obväz z mojej debničky s prvou pomocou a omotal jej zápästia a dlane. To by malo stačiť. Nemohla stratiť až toľko krvi, aby to malo fatálne následky. Teraz mi už len ostáva počkať, kým sa zobudí aby som dal pozor, či nevyužie príležitosť urobiť nejakú šarapatu. Snáď sa zobudí skoro.

Život na jednej lodiWhere stories live. Discover now