Kapitola 1.

665 25 4
                                    

Prechádzala som sa dole ulicou a pozorovala ľudí ako pohybujú naokolo, predávajú svoje zbožie, kupujú veci, ktoré potrebujú; pozorovala som dav ľudí premieľajúci sa touto ulicou ako každý iný deň blažene ignorantský voči tieňom plížiacim sa v tmavých zadných uličkách. Ako veľa ostatných prímorských miest, aj toto je zaplnené parazitmi. A tí dedinčania nie sú o nič lepší. Chránia ich a skrývajú pred kráľovskými jednotkami počas pravidelnej očisty.

Na strane ulice som si všimla tmavý vstup to úzkej uličky. Zamierila som k tomu, aby som zistila, či sa tam nedeje niečo nekalé. Ulička bola dosť úzka a ledva som ňou vedela prejsť bez toho, aby som musela vťahovať plecia. Koniec uličky vyústil do niečoho, čo vyzeralo trochu ako spojená drobná záhradka z dvoch domov oplotená vysokým kamenný plotom. Jediná cesta von bola buď späť alebo cez kamennú stenu.

Nemala som tu radšej chodiť, kebyže tu niekto bol, mal by ma okamžite v pasci. Otočila som sa, aby som sa dala na odchod, ale z jedných z dvoch dverí som započula hluk. Nespomínam si, že by z rušnej strany domu bola nejaká krčma. Možno rodinná hádka? Lepšie to skontrolovať ako stratiť úlovok. Pritisla som ucho na dvere a započúvala sa.

Na druhej strane bolo počuť viacero mužských hlasov rozprávajúcich jeden cez druhý, ale všetky utíchli po jednom hlasnom údere. Hlas, ktorý sa ozval, bol taký hlasný, že som aj cez hrubé drevené dvere počula každé slovo jasne zreteľne. "Návrh, ktorý ste tu práve predniesli je absolútne nemožný! Myslíte si akí ste veľkí, keď teraz ovládate celé mestečko, chcete sa expandovať ďalej, skvelé. Ste všetci blázni! Jediný dôvod prečo ste ešte nažive a vaše rodiny majú čo vložiť do úst je vďaka solidarite tejto vašej dedinky. Len čo vyplávete na more, budú si na vás brúsiť zuby Hadi, ktorí, len tak pre vašu informáciu, majú ďalšiu zastávku naplánované práve toto mestečko."

V miestnosti zavládlo hrobové ticho a niečo ten hlas ešte povedal trochu tichším tónom, čiže som nerozumela, započula som však pravidelné dupotanie a sekundu predtým, než sa dvere otvorili, som si uvedomila a odskočila od dverí, ktoré ma minuli iba o vlások, ale zároveň na chvíľu zakryli moju prítomnosť. "Snáď sa do večera spamätajú, zajtra večer už musíme odchádzať z prístavu. Keď tu prídu Hadi, nesmie tu o nás ostať ani spomienka na nás v pamäti žien."

Keď sa dvere samy pomaly zabuchli, odkryl sa mi pohľad na dvoch vysokých mužov, ale do tváre som nevidela ani jednému, kvôli šatkám proti piesku, ktoré mali na tvárach. Rozpoznala som však ich vlasy, ktoré jeden mal úplne čierne a druhý zlaté blond. Ale keďže som videla ja ich, to isté platilo aj pre nich. Využila som moment prekvapenia a vyskočila na kamennú stenu, ktorá bola za mnou a nejako sa doškriabala až na vrch. "Hej! Ty tam, stoj!"

Nestrácala som čas a prebehla som svižne po relatívne úzkom okraji steny až ku druhej budove, kde som svoju rýchlosť využila na to, aby som sa vyšvihla čo najvyššie a zachytila sa rímsy jedného okna, odkiaľ som sa vyšplhala až na strechu. Hodila som kontrolný pohľad za seba, ktorý ma ale veľmi nepotešil. Jedna tá špina sa šplhala za mnou hore a druhá zmizla neviemkam. Nenávidím hru na mačku a myš. Hlavne keď som tá myš. Ale človek niekedy nemá na výber. Rozbehla som sa po šikmej streche čím ďalej o tých dvoch a preskočila jednu úzku uličku medzi domami. Postupne som mierila do centra, kde bolo viac budov a širšie ulice.

Obzrela som sa, či ma prenasleduje a nanešťastie som zistila, že je dosť blízko. Nesmiem sa nechať chytiť, moja práca bude potom o to ťažšia. Bežala som ďalej a v jednej trošku širšej uličke som skočila dole a svoj pád spomalila šnúrou visiacou medzi dvoma oknami s prádlom, ktorú som využila ako lano na lezenie dolu po stene. Keď som bola dole, rozbehla som sa kľukatou uličkou, a zabočila párkrát, až dokým som sa nedostala na hlavnú ulicu, kde som spomalila a splynula s davom. Obzrela som sa na uličku z ktorej som vyšla a čakala, že z nej každú chvíľu vybehne môj prenasledovateľ, ale jeho nebolo nikde. Natiahla som si radšej na hlavu šatku pre viac ochrany voči identifikácii. Našťastie v tomto meste to bolo prirodzené, keďže tu je 300 dní do roka pekelné teplo.

¤¤¤

Podvečer umorená z môjho dvojhodinového chodenia pomedzi ľudí, aby som za každých okolností striasla hociakých prenasledovateľov, som vkročila do hostinca, kde som mala rezervovanú izbu. Pozdravila som recepčného za barom, ktorý práve čistil poháre a vytrepala sa hore schodmi až do mojej izby, kde som sa rovno zvalila na posteľ. Dlho som to však nevydržala, keďže po celom dni bol v tej izbietke neskutočne zatuchnutý vzduch, tak som pootvorila oblok, nech sa trochu vyvetrá. Sadla som si ku pracovnému stolíku a zápalkami zasvietila posledný kýpeť sviečky, ktorú som tam mala položenú. Spod postele som vytiahla poloroztrepaný diárik a pero s kalamárom. Všetko som si pekne uložila a unavene sa pustila do zapísania dnešných zistení a pozbieraných informácií.

Všetko som dopísala a odložila včas, čiže som si mohla ľahnúť ešte predtým, než plápolajúci plamienok na sviečke úplne vyhasol. Ako postupne žiara z plamienka slabla, moje vedomie tiež postupne a pomaly odplávalo do čiernych vôd až keď v čase, kedy bola v izbe úplná tma, som už tvrdo zaspala s oknom, ktoré som zabudla zavrieť teraz vďaka nočnému vetru naplno otvoreným.

Život na jednej lodiWhere stories live. Discover now