Krotiteľ

31. Kapitola - Nekončiaca sieť klamstiev

Alebo áno?

Podídem k nej bližšie, aby nás nikto iný nepočul. „Povedz, že si nebežala za ním, aby si mu povedala o mne a Axelovi?" zavrčím.

„Nie, samozrejme, že nie!" vyhŕkne potichu. „Bola som len naštvaná z toho všetkého. Nikdy by som ti to neurobila. Nie je to moje tajomstvo, nie je na mne, aby som to niekomu povedala."

„Si si istá? Celkom by ti to pomohlo. Aspoň by si sa ma zbavila. To je predsa to, čo si celý čas chcela, nie? Spriateliť sa so mnou a potom, keď ťa budem najviac potrebovať, tak ma odkopneš?"

„Je mi to ľúto, dobre?" zašepká. „Naozaj mi to je ľúto. Len bolo to pre mňa ťažké obdobie a Arthur bol pre mňa ako rodina. Jednoducho som nevedela, čo mám viac robiť, keď tu nie je. Nevedela som sa vysporiadať s tou myšlienkou, že už ho nikdy neuvidím. A najjednoduchšie bolo pre mňa nájsť niekoho, koho by som mohla z toho viniť. Je ľahšie vysporiadať sa so zlosťou ako s bolesťou."

Otvorím ústa, že jej na to niečo odseknem, no nakoniec nič nepoviem. Možno preto, že ju chápem a tomu, čo cíti. Všetci sme tu toho toľko stratili a každý sa s tým snaží vyrovnať po svojom. Ako ju môžem potom viniť z toho, že ona sa tiež len chcela zmieriť s Arthurovou smrťou? A hlavne po tom, ako som čiastočne zodpovedná za jeho smrť.

V tom si uvedomím, že som jej už odpustila. Nie, nie som naivná, nezabudnem na to, ako sa na mňa vykašľala, keď som ju potrebovala. Ale zaslúži si, aby som jej odpustila. A keď nie kvôli nej, tak jej odpustím kvôli sebe.

„A čo Amanda?  Čo ak to povedala ona?"

„Nie, to by neurobila. A pravdepodobne to ani nevie," sklopí zrak a zapraví si prameň svojich gaštanových krátkych vlasov za ucho. „A navyše, Amanda nie je taká zlá, ako si o nej myslíš. Snaží sa pomôcť, aj keď sa schováva za tou svojou neprístupnou maskou. A má právo sa k tebe správať nepríjemne po tom všetkom, čo kvôli tebe stratila. Možno keby ste si neboli také podobné a rovnako tvrdohlavé, tak by ste si rozumeli. Teraz by si však už mala ísť. "

Znova sa ku mne vráti ten iracionálny strach, akoby som urobila niečo zlé. Teda, samozrejme, že som urobila kopu blbostí a chýb, ale prečo by tu kvôli tomu chodil Axelov otec?

Rozhodnem sa netýrať všetkými možnými scenármi a rýchlo vybehnem po schodoch do riaditeľovej kancelárie, ktorá sa nachádza na najvyššom poschodí.

Po hlbokom nádychu zaklopem a odhodlane vojdem dnu. „Pán riaditeľ? Počula som, že ste ma hľadali."

S vystretým chrbtom a pevným výrazom sa postavím pred jeho stôl. Kráľ sedí v kresle naľavo od riaditeľa sediaceho za stolom. Všimnem si, že pri okne, za riaditeľom, stojí Axel a vyšlem jeho smerom slabý úsmev. Som rada, že je tu.

„Nezabudla si na niečo, skrotená?" ozve sa chladne Axelov otec. „V miestnosti sa nachádza kráľ, osoba, ktorá ťa môže bez zaváhania zabiť a ty ani nedáš najavo, že si si všimla jeho prítomnosť? Neuveriteľne hlúpe rozhodnutie."

Chcem sa brániť, no skôr než stihnem čo i len niečo povedať, vyštekne na mňa: „Kto ti dovolil rozprávať? Pokloň sa! Hneď!"

„Otec," vloží sa do toho Axel.

„Nemiešaj sa do toho, mal si si zaučiť svoju skrotenú, ako sa má správať! Alebo nebodaj chceš, aby som ju ešte do súťaže vymenil?"

Zatnem zuby a ruky do pästí. Nemám však na výber. Poslušne skloním hlavu.

„Vaše veličenstvo," poviem a do tých slov vložím najväčšiu dávku irónie, akej som schopná.

Skôr než sa stihne ešte niečo odohrať, vloží sa do toho riaditeľ: „No tak Felix, sú tu teraz dôležitejšie veci."