Krotiteľ

22. Kapitola - Podvodom k úspechu?

Nikdy som si nemyslela, že ma v Akadémii nenávidí aj niekto iný ako Amanda. Na to poznám až žalostne málo ľudí. Samozrejme  som vedela, že nie som príliš obľúbená a nie tak celkom každý bol so mnou spokojný. Čo som však nečakala bolo to, čo sa stalo po vyhlásení súťaže.

Tie pohľady, ktoré som videla - posmešné, víťazoslávne či ľútostivé. Správanie ostatných, keď zistili, že ku mne si môžu dovoliť, čo len chcú - akoby som medzi nich nepatrila a bola niekým, kto ani nie je hodný ich pozornosti. A netuším, čo mi prekážalo viac - to, že ma ľutovali alebo to, že sa tešili z mojej budúcej prehry, pretože nebudeme si klamať, každý tu vedel, ako na tom som. Preto asi ani nikoho neprekvapilo to, že sa tu vôbec niečo také organizuje.

Našlo sa však pár ľudí, ktorí mi popriali šťastie a povzbudili ma. To bolo asi to jediné, čo mi zabránilo v tom, aby som ostala zalezená v posteli a skrývala sa pred celým svetom. Nie som zase stroj bez citov, takže je tiež pochopiteľné, že raňajkám som sa radšej vyhla.

A preto som tam, kde som - na okraji lesa skrývajúc sa v bezpečnom náručí vysokých stromov. Vo vzduchu je cítiť blížiacu sa zimu. Studený novembrový vietor mi stále vháňa pramene tmavých vlasov do tváre. Ruky mám obmotané okolo tela pritískajúc si hrubý sveter. Cez šedé mraky, ktoré zakrývajú celú oblohu len sem-tam presvitajú lúče svetla.

Dokonalý deň na poníženie pred celou Akadémiou, povzdychnem si.

Mala som v pláne dokončiť svoju prechádzku a vrátiť sa dnu, lenže zachytím pohyb v tieni lesa. Po hlbšom skúmaní zisťujem, že medzi stromami sa skrýva obrys postavy. Určite nie je najmúdrejšie nasledovať tú záhadnú postavu, no kedy som ja robila niečo logické?

Opatrne našľapujem na popadané suché ihličie, ktoré tlmí moje kroky. Predierajúc sa húštinou sa pomaly približujem, no záhadná postava mi stále uniká. Dnes je naozaj ten posledný deň, kedy mám chuť hrať sa naháňačku.

Sme hlboko v lese, kedy zastane a konečne mi dovolí dohnať ju. Keď sa obzriem za seba nezbadám ani záblesky lúky, kde stojí Akadémia. Páni, perfektné miesto na vraždu. Tento poznatok bude skôr zlý pre mňa ako pre oného záhadného cudzinca.

„Vieš, vraví sa, že zvedavosť zabíja. Myslím, že až teraz som konečne pochopil prečo," prehovorí hlas, ktorý sa posledné dni ozýval v mojich nočných morách. „Je až prekvapivo ľahké odlákať ťa od tvojho stáda. Alebo by som mal skôr povedať od svorky?"

Zahryznem si do pery, rozmýšľajúc, čo povedať, aby mi to zachránilo život. Zmôžem sa však len na úbohé vyslovenie jeho mena.

„Darien."

„Aj ja ťa rád znova vidím, kráska," povie priateľsky. Kútiky jeho úst sa jemne nadvihnú, no nie dostatočne, aby sa to dalo považovať za úsmev. „Skôr než začneš byť vydesená k smrti a v duchu písať závet, rád by som ťa upozornil, že som sa zastavil len na priateľský rozhovor."

„Vieš o tom, že priateľský rozhovor môžu viesť len priatelia, však?" Usmejem sa s predstieraným pokojom. Vďaka pobaveným iskričkám v jeho očiach však aj tak mám pocit, že vie, aká som v skutočnosti vydesená. Nie som si istá, či strach, ktorý ma neustále prenasleduje je z bezmocnosti, ktorú v jeho blízkosti cítim alebo z neho samotného. Alebo možno zo smrti, ktorá ho neustále obklopuje.

„Som si istý, že po tom, ako ti prezradím jedno malé tajomstvo, budeš viac než len ochotná priateliť sa so mnou." Pokrčí plecami a ruky si vloží do vreciek tmavých riflí. Keď pohľadom ešte prejdem po jeho čiernom tričku s krátkym rukávom, uvažujem, či toto nosí každý vysokopostavený upír.