Krotiteľ

19. Kapitola - Prichádzajú problémy

„Znova," poviem tvrdohlavo.

Za pár sekúnd už stojím na nohách a snažím sa ignorovať pulzujúcu bolesť v ľavom ramene. Prekvapuje ma, že po toľkých pádoch sa ešte udržím na nohách.

„May, sme tu už od rána a..." namieta profesor Farrell, no ja len pokrútim hlavou.

Jeho protesty si nevšímam a znova sa postavím do základného postoja. Profesor si povzdychne nad mojou tvrdohlavosťou, no tiež urobí to isté. Napriek tomu, že patril k vlkom, o súboji z blízka vie prekvapivo veľa. Medzi ostatnými jeho druhu by ste túto schopnosť hľadali celkom márne, oveľa viac preferujú svoju druhú podobu.

Začína zľahka údermi na môj nechránený bok. Uskočím dozadu a snažím sa mu zasadiť úder do brucha, no hravo to zablokuje. Rýchlosť a sila jeho úderov sa zvyšuje a čoskoro ledva stíham brániť sa, nie to ešte  útočiť. Snažím sa využiť jeho chvíľkovú stratu rovnováhy a podkopnúť mu nohy, no ako som stihla zistiť za tých pár týždňov - nerobí mu problém predvídať moje pohyby. Zasiahne môj chrbát a ja znova padám do mäkkej trávy.

Potichu zavrčím a naštvane hladím na belasú oblohu nado mnou. Môžem trénovať a snažiť sa koľko chcem a nie je to k ničomu. Posadím sa a frustrovane si odhrniem neposlušné pramienky vlasov z tváre.

„Trénujeme už niekoľko hodín, je samozrejmé, že si unavená. Na rozdiel od nás nie si zvyknutá na takú fyzickú záťaž," snaží sa povzbudiť ma, nie že by to pomohlo. Tá bezmocnosť a neschopnosť zvládnuť to vo mne vyvoláva zlosť na seba a na celý svet. Je to tak nespravodlivé, že tu driem ako kôň a stále som rovnako nemožná!

„Nie, ešte nemôžme skončiť," zaryto pokrútim hlavou. Syknem od bolesti, keď sa pokúšam postaviť.

Pobavene na mňa pozrie. „Pokiaľ viem, ja som tu profesor, ktorý toto dobrovoľne robí vo svojom voľnom čase, takže asi by som mal ja rozhodovať, kedy budeme pokračovať a kedy skončíme. Navyše si tu len krátko, nemôžeš čakať, že budeš rovnako dobrá ako ostatní, ktorí už trénujú roky."

„Prepráčte," zašomrem nakoniec. Je pravda, že toto trénovanie mi pomáha oveľa viac ako tie oficiálne trénigy, kde ma trénerka za všetko kritizuje alebo ma v tom lepšom prípade ignoruje. „Ja len.. Viem, že môžem byť lepšia, že som lepšia, ale z nejakého dôvodu to proste nedokážem. Akoby ma stále niečo brzdilo."

A teraz potrebujem byť silná viac ako inokedy. Obzvlášť keď sa tu potuľuje vrah.

„Nie je to tak ako to vyzerá," prehovorí Carin. Pomaly za sebou zavrie dvere, o ktoré sa následne oprie.

Scéna predo mnou okamžite zaženie ospalosť. Postavím sa pred ňu, pripravená na útok. Ak zabila to dievča, kto vie, čo spraví mne.

„May, prosím, vypočuj ma," nalieha ďalej. V tvári sa jej zračí únava a ničím sa nepodobá na tú obyčajnú drzú a bezstarostnú Carin.

"Máš päť minút," odpoviem nakoniec neochotne a založím si ruky na hrudi. „Ak ma dovtedy nepresvedčíš zavolám niekoho, kto sa postará o to, aby si bola potrestaná." Hovorím pevne a s istotou, ktorú momentálne necítim.

Na chvíľu zavrie oči a jej plecia sa uvoľnia. „Ďakujem," povie nakoniec vďačne a posadí sa na svoju posteľ, ktorá je len kúsok od tej mojej. Inštinktívne o krok cúvnem. „Dobre. Viem, že to bude znieť ako blbá výhovorka, ale pri tom dievčati som sa ocitla len náhodou, keď už bola zranená."

Otváram ústa, no hneď ma zastaví. „Nie, neprerušuj ma. Viem, že to neznie dôveryhodne, no prechádzala som sa okolo Akadémie, keď som začula slabý výkrik. Nebola som si istá, čo to je, tak som to išla obhliadnuť a našla som ju s nožom v hrudi. Hneď ako som jej pomohla ľahnúť si na zem, chcela som ísť po pomoc, no vtedy ste prišli vy. May, prosím, musíš mi veriť. Nikomu by som zámerne neublížila. Len som bola v zlý čas na nesprávnom mieste."