Krotiteľ

30. Kapitola - Za múrmi Akadémie

Nasledujúci deň sa nedokážem zbaviť pocitu, že som urobila niečo zlé. Ako som mohla dopustiť, aby to medzi nami zašlo tak ďaleko? A ešte dôležitejšia otázka je, prečo som si to nevšimla skôr?

„Nechceš mi povedať, čo sa stalo?" vyzvedá Carin po skončení vyučovania. „Včera v noci si sa vytratila z izby a prišla až ráno. Áno, všimla som si to."

Samozrejme, že je zvedavá. Predsa len som takmer celú noc strávila u Axela. Zaspala som a prebudila sa až ráno. Vytratila som sa od neho preč skôr, ako sa stihol zobudiť si a všimnúť si, že je niečo inak. A následne som celý deň strávila tým, že som sa mu snažila vyhnúť. Nieže by to nejako vyriešilo moje problémy.

Odtiahnem Carin nabok od ostatných, ktorí sa po poslednej hodine rozchádzajú do svojich izieb. Chvíľu váham, či jej to mám povedať, ale však predsa je to moja spolubývajúca - pred ňou by som nedokázala udržať tajomstvo. Navyše stála pri mne posledných pár týždňov a momentálne je tu asi najbližšia osoba, ktorú mám.

„Musíš však sľúbiť, že to nikomu nepovieš, dobre?" spýtam sa naliehavo.

Prevráti očami. „Ešte teraz hneď pobežím za Amandou a preberieme to pri čaji o piatej. Čo si o mne myslíš? A teraz to už vyklop! Začínam byť celkom nedočkavá."

„Vieš o tom, že medzi Axelom a mnou to teraz nebolo ideálne, nie? Včera som išla za ním, aby sme to konečne vyriešili. A hádaj, čo som tam našla! Amandu sedieť na gauči pri svetle sviečok. A keď už som pri tom, prečo si mi nepovedala, že to dievča, ktoré zavraždili, bola jej sestra?"

„Nevedela som, že je to dôležité. Prečo? Čo sa vlastne stalo?"

„Tak trocha som jej naznačila, že ona je zradca, ktorý sem pustil upírov. Ale to je v podstate jedno. Pohádali sme sa a nakoniec odišla, ale o to nejde," vypustím vzduch z pľúc.

„Dostaneme sa už k pointe?"

Zahryznem si do pery a nakoniec rýchlo poviem: „Myslím, že sa začínam zamilovávať do Axela."

Carin vypleští oči. „Čo?!" zakričí nahlas, keď si uvedomí, že upútala pozornosť okolia, tichšie pokračuje: „Čo tým chceš povedať? May, to nemôžeš! Vieš, čo by sa ti stalo? Ako sa to mohlo stať!"

„Ja netuším, proste sa to stalo a neviem, čo mám teraz robiť! Preto sa mu od rána vyhýbam, ale to nezaberie naveky!"

„Prečo sa to vždy musí stať mne?" teatrálne rozhodí rukami. „To som zakliata, že sa každá moja spolubývajúca musí zamilovať do Axela? Vieš, čo urobíme? Pôjdeme sa zabaviť do mesta! Aj tak sme tam chceli ísť, pred tým, ako sa tu všetci rozídeme na prázdniny, tak to len spravíme o týždeň skôr, čo povieš? To ti určite z hlavy dostane Axela."

„Naozaj?" spýtam sa udivene. „Myslela som si, že z Akadémie nemôžme odísť bez povolenia."

„Kto vravel niečo o povolení?" uškrnie sa. „Keď poznáš tých správnych ľudí a tie správne chodníčky, dokážeš tu všetko. Večer buď prichystaná pri fontáne, stretneme sa okolo desiatej, platí?"

-*-

Niekoľko minút pred dohodnutým stretnutím sa pod rúškom noci vykrádam von. Keď mi do chrbta udrie studený vietor, strasie ma. Na krátkych šatoch mám oblečenú len koženú bundu a obuté vysoké čižmy. Vďakabohu za moje nadprirodzené schopnosti, inak by som tu, v lese pokrytom snehom, istotne zamrzla.

Nečakám dlho a objavia sa aj ostatní - Elliot vyškerený ako vždy, dobre naladená Carin, Ema, skrotená, ktorá s nami sedáva pri obede a s mojou spolubývajúcou vymetá večierky a nakoniec Derek.