Krotiteľ

24. Kapitola - Výlet za slobodou

Profesor Farrell nikdy nekládol zbytočné otázky. Stačilo mu málo, aby pochopil celú situáciu a nepotreboval vedieť ani nepríjemné podrobnosti.

Keď sme s Arthurom za ním prišli, sedel za svojim mohutným stolom obklopený knihami a kopou  papierov - pravdepodobne písomky a eseje. Po našom mierne chaotickom vysvetlení len nadvihol obočie a na tvári sa mu zjavil nič nehovoriaci výraz. Žiadny krik, žiadny šok, nič.

Dal nám prístup k svojim knihám, aj keď moc nevedel, akoby to mohlo pomôcť. Chvíľu si len  zamyslene šúchal bradu a pozeral pred seba očividne tuho rozmýšľajúc o nových informáciách. Potom sa nečakane zdvihol a zmizol vo dverách, ktoré pravdepodobne viedli do jeho izieb.

A odvtedy sme sami. Prehľadávame police, náhodne listujeme v knihách, ktorým nerozumieme a z ktorých pár je dokonca aj v úplne inom jazyku.

Od tejto návštevy som nečakala zázraky, keďže Farrell je tak trocha... zvláštny, no nemôžem povedať, že by ma nesklamalo, keď nám nedal  žiadne nové informácie, ktoré by viedli k prelomovému objavu.

Takto môžeme hodiny pátrať a tiež to bude rovnako na nič. Ale kde môžeme začať? Riaditeľ mi dal jasne najavo, že to pokladá za náhody a je to podľa neho uzatvorená záležitosť. Farrell sa len tak vyparil, tak na koho sa môžeme obrátiť? Je nepravdepodobné, že v týchto knihách, hoci sú zaujímavé, nájdeme niečo užitočné.

Po hodinách pátrania zúfalo zabuchnem knihu a opriem si hlavu o stôl, ktorý sa nachádza v rohu tejto pozoruhodnej miestnosti.

„Je to celé zbytočné!" zavrčím plná zúfalstva, Arthur na druhú stranu stále vytrvalo pokračuje v pátraní. „Prečo som si myslela, že v tých zbytočných starých knihách bude niečo užitočné? Celé je toto ako hľadať ihlu v kope sena! Upíri si sem môžu nakráčať kedykoľvek chcú a všetkých nás zadusiť v spánku."

Môj spoločník si z môjho negativistického prístupu nič nerobí. „Mala by si si oddýchnuť, už sme tu hodiny a ty očividne potrebuješ pauzu," zamumle a svoju pozornosť venuje jednej konkrétnej knihe v koženom obale, ktorá je viac zaprášená ako ostatné.

Práve keď chcem odporovať, otvoria sa dvere z chodby a dnu vstúpi Axel.

„To ešte aj vo voľnom čase sa musíš len učiť?" opýta sa a znechutene pokrčí obočie. Arthura ani neberie na vedomie a rovno sa posadí na stôl vedľa mňa.

Hlavu položenú na zložených rukách otočím, aby som bola tvárou k Axelovi. „Si nejako podozrivo dobre naladený. Chcem vôbec vedieť dôvod alebo radšej ostať v sladkej nevedomosti?"

„Mám pre teba jedno prekvapenie." Usmeje sa na mňa očividne spokojný sám so sebou, čo ešte viac podnieti moju zvedavosť. „Mrzí ma, že musím narušiť toto určite veľmi zábavné študovanie, ale ak to chceme stihnúť, mali by sme už vyraziť."

Nerozhodne si zahryznem pery a váhavo pozriem na Arthura zahĺbeného do knihy. Je pravda, že pauza by sa mi zišla a rozhodne by som chcela zistiť, čo zas Axel vymyslel, no tiež to tu nemôžem nechať len tak.

„Len pokojne choď," Arthur sa na mňa rýchlo pozrie a povzbudivo sa pousmeje. „Aj tak si tu už zaspávala. Keby som niečo našiel, tak ti nechám odkaz v izbe, okej?"

„Okej," súhlasím a s ospravedlňujúcim úsmevom sa odtiaľ aj s Axelom vytratím.

Farrellova pracovňa sa nachádza v najsevernejšom krídle v Akadémii, takže ma chodbe nikto nie je. Vlastne by ma zaujímalo, ako nás Axel našiel, keď sme sa vytratili zo súťaže bez toho, aby sme povedali kam ideme.