Krotiteľ

14. Kapitola - Nový svet, nová May

Ráno ma prebudia teplé slnečné lúče, ktoré prúdia cez okno do izby.

Sladké zabudnutie, ktoré mi ponúkol spánok, postupne mizne a na jeho miesto nastupuje to kruté uvedomenie. Pred očami sa mi začnú prehrávať spomienky zo včerajšieho večera ako film, ktorý mi pripomína, čo všetko som stratila.

Samota okolo mňa krúži ako dravec pripravený zmocniť sa svojej koristi. Zmocňujú sa ma príliš silné emócie, ktoré nie som schopná zvládnuť. Lenže už nechcem stráviť čo i len minútu sebaľútosťou a zlosťou na celý svet. Už nechcem viac cítiť tú bolesť, a preto ani nedovolím slzám, aby opustili moje oči.

Nemôžem dovoliť, aby ma moja minulosť ovládala.

S hlbokým povzdychom si odhrniem pramene tmavých vlasov z tváre a posadím sa na posteli.

Dnes je sobota. To znamená celý voľný deň bez učenia. V hociktorý iný čas by som z toho bola nadšená, no dnes sa potrebujem niečím zamestnať, pretože čím menej času dnes budem mať na premýšľanie tým lepšie.

Najskôr sa rozhodnem ísť na raňajky.

Vzhľadom na to, že je skorá ranná hodina a nikto nemá dôvod vstávať pred obedom, po ceste takmer nikoho nestretnem. Dokonca ani v jedálni nepanuje obvyklý ruch a nachádza sa tu len pár skrotených a naozaj málo vlkov. Pri našom stole sedí len Amanda s jej skupinkou a na opačnej strane Erin zahĺbená do knihy.

„Kde je zvyšok?" spýtam sa namiesto pozdravu, keď si pokladám tácku na stôl a sadám si oproti nej.

„Oh, May, ahoj," zdvihne hlavu od knihy. „Včera sme boli dlho v knižnici a očividne to bolo na nich trochu moc. Kde si ty včera vlastne zmizla? Všade sme ťa hľadali a dokonca ani ten idiot Elliot nevedel, kde si."

„S Axelom sme boli niečo vybaviť," nedbalo myknem plecom a snažím sa udržať si nadľahčený tón. Nechcem, aby nikto vedel, čo sa včera stalo. Pretože ak o tom nikto nevie, môžem sa aj ja tváriť, že sa nič nestalo. Bude to tak lepšie.

„Vonka z Akadémie?" zvedavo zdvihne obočie.

„Hej, ale nebolo to nič zaujímavé. A čo ste sa včera učili?" snažím sa nenápadne zmeniť tému, Erin si to všimne.

Starostlivo si ma premeria. „Si okej? Správaš sa vyhýbavejšie ako obyčajne."

Otvorím ústa, no nevyjde z nich ani hláska. Neviem, čo mám povedať. Že je všetko v poriadku a nič sa nedeje? No nechcem jej ani klamať. Okrem nej takmer nikoho nemám.

„Vieš, že mi môžeš povedať čokoľvek." Usmeje sa. A naozaj jej to chcem povedať, no niečo ma zastaví. Nie je to len preto, že keby som začala o tom hovoriť, tak svoje emócie nebudem môcť zvládnuť, nebudem môcť zvládnuť nič. Ale všetka tá bolesť patrí do môjho starého života, ktorý včera skončil, nechcem to preniesť aj do tohto nového.

„Viem, že nie si tak celkom spokojná s týmto svetom," pokračuje a nad tým načasovaním sa musím pousmiať. Presviedča ma nech si vyberiem tento svet zrovna vtedy, keď je to tá jediná vec, ktorá mi ostala. „A myslím, že dokážem pochopiť prečo, predsa len si vyrastala v inom svete ako my. No taktiež myslím, že si nevážiš to, čo máš."

„Čo tým myslíš?" pýtam sa.

„Si predsa skrotená budúceho kráľa vlkov." Rozohnene rozhodí rukami, akoby to malo byť úplne jasné. „Čaká ťa život, o ktorom mnohí z nás len snívali. Pretože ako takmer jediná skrotená niečo znamenáš, skutočne môžeš niečo zmeniť a zároveň keby si chcela, do konca života nemusíš nič robiť. No vidím, že napriek všetkému to všetko vnímaš ako trest alebo niečo, čo nemá priniesť nič dobré, no je to úplne naopak. Nenechaj predsudky starého sveta, aby ti bránili v novom živote, pretože až keď sa zbavíš zbytočného závažia môžeš tu byť skutočne slobodná."