Krotiteľ

13. Kapitola - Keď kvapky dažďa všetko zmenia

♫ Môžete si pustiť hudbu, čo je hore k čítaniu, hodí sa to celkom ku kapitole ^^ ♫

Nikdy som nebola ten typ človeka, ktorý ľahko znáša smútok. Vždy ku mne prichádzal preoblečený za zlosť, nenávisť alebo v podobe popierania. Pretože smútok vás oslabuje. Dostane vás na kolená v čase, keď potrebujete vzpriamene stáť.

Smútok zraňuje a bolí.

Ale to, čo som cítila v tejto chvíli ani nebol smútok. Bola to agónia, ktorá sa nedala porovnať s ničím, čo som kedy cítila. Keď stratíte rodinu, jediných ľudí, na ktorých vám záleží, je to akoby ste prišli o dôležitý orgán alebo končatinu. Nedá sa to napraviť. Nemôžte s tým bojovať. To jediné, čo môžete robiť je utápať sa v oceáne beznádeje a samoty.

Nohy ma zrádzajú a ja klesám na kolená. Nič z toho však nevnímam. Je to akoby sa to dialo niekomu inému a ja som bola len nestranným pozorovateľom.

„Nie, nie, nie," opakujem stále to jedno hlúpe slovíčko, aj keď viem, že tým nič nezmením. Slzy sa mi začínajú kotúľať po líci, ale nezotieram ich. Načo aj? Nič tým nezmením.

V šoku sledujem horiaci dom. Nezaujíma ma, prečo vybuchol. Kto to spravil. Dokážem myslieť len na to, že som ich stratila. Na to, že som mala byť pri nich. Na to, že som ich toľko chcela ochraňovať celé tie roky, no keď ma skutočne potrebovali, nebola som tu. A teraz sú mŕtve.

Axel sa ku mne zohne a pohladí ma po chrbte. „May, poď, musíme ísť," šepká mi do ucha.

„Nie, nie, nemôžem odísť," zúfalo trvám na svojom a krútim hlavou ako potvrdenie svojich slov. Nemôžem od nich odísť! Oviniem si ruky okolo hrude, aby som sa uistila, že ešte držím pokope, keď moje srdce je roztrieštené na tisícky kúskov.

„Susedia zavolali políciu, hasičov, nemôžme tu ostať. Nemôžeme riskovať, že ťa spoznajú. May, prosím, poď!" V jeho hlase cítim obavy. V tejto chvíli si nie som istá či obavy o mňa alebo o to, že nás odhalia.

„Nie, musím ich zachrániť, možno sa schovali, možno prežili..." drmolím po tichu. Možno naozaj prežili. Toto uvedomenie ma prebudí ako obliatie studenou vodou. Možno ešte nie je po všetkom.

Vstávam a rozbehnem sa ku domu, z ktorého ostali len horiace trosky. Nezáleží na tom, že je tam oheň, že mi to môže ublížiť. Nezáleží na tom, kto ma môže vidieť či spoznať. Musím im pomôcť. Nemohli predsa len tak zomrieť.

„May!" zakričí a rýchlo ma chytí okolo pása. „Prestaň! Už im nemôžeš pomôcť, sú mŕtve!"

„Pusti ma, Axel, nechaj ma ísť za nimi!" zohnem sa v páse dúfajúc, že sa mu tým vytrhnem zo zovretia, no on si ma len silnejšie pritisne na hruď. "Prosím," zašepkám takmer nečujne.

"Pššt," pohladí ma po vlasoch. "Mrzí ma to May, musíme však odísť, čoskoro niekto príde."

Napriek mojim protestom ma zatiahne do auta, ktoré vyrazí do Akadémie. Keď sa poslednýkrát obzriem, uvidím hasičov, ktorí sa snažia uhasiť horiace trosky. Zvyšok môjho domova, v ktorom už nič nezostalo.

-*-

Keď vystúpime z auta, ucítim, aká je noc chladná. Studený vietor ma pohladí po líci, odvieva vlasy z tváre. Ruky si obmotám okolo hrudi, no stále sa nedokážem zbaviť toho chladu, ktorý cítim vo vnútri.

Pustím sa do behu. Utekám, čo najďalej od Axela, od svojich problémov, od svojho života. Nikto ma nezastaví, je predsa noc. A navyše jediní ľudia, ktorí by sa o mňa zaujímali sú navždy preč. Mojím útočiskom sa stáva najvyššia veža v Akadémii. Zadychčane dobehnem ku okraju a opriem sa o kamenný múrik, ktorý mi zabraňuje padnúť cez okraj.

Je tu ticho, pokoj. To je dôvod, prečo som tu. Potrebujem priestor, kde nemusím nič predstierať, kde nemusím plniť žiadne očakávania a kde môžem nechať smútok, nech sa ma zmocní. Lenže slzy neprichádzali. Mohla som len sledovať žiariace svetlá mesta, spomínať, čo všetko som stratila a nikdy nezískam späť.

Zo zamračenej oblohy začínajú padať kvapky, nastavujem im tvár, nechávam ich nech mi zmáčajú oblečenie, vlasy, líca od sĺz, ktoré mali tiecť, no nikdy neopustili moje oči. Nechávam kvapky, nech zmyjú tu mučivú bolesť, ktorá ma trhá zvnútra.

Strácam pojem o čase. Môžem tu stáť minúty možno aj hodiny, keď sa dvere otvárajú a ku mne pristupuje Axel. Venujem mu krátky pohľad, ktorý trvá len niekoľko sekúnd a znova sa zahľadím na vzdialené mesto.

„May?" pýta sa tichým vrelo.

„Choď preč," hlesnem, môj hlas je tichý a slabý, vďaka čoraz silnejšiemu dažďu ma takmer nepočuť. „Prosím."

Axel si však moje slová nevšíma, sú mu ukradnuté rovnako ako dážď, ktorý na nás padá. Oprie sa o nízky kamenný múrik vedľa mňa. „Je mi ľúto, čo sa stalo. A viem, že sa z toho obviňuješ, ale..."

„Ja že sa z toho obviňujem," hlesnem a neveriaco sa zasmejem. Prvýkrát mu venujem dlhší pohľad. Chlad v mojom vnútri začína roztápať hnev. „Toto všetko, čo sa stalo-" Pokrútim hlavou a chvíľu hľadám tie správne slová. „Nebola to moja chyba. Vina za ich smrť padá na tvoje plecia. Len kvôli tebe som nemohla pri nich byť, keď ma potrebovali. Neobviňujem seba, obviňujem teba."

„May," začne zúfalo. „Vieš, že to nie je pravda, za to, čo sa stalo-" Zastavím ho pokrútením hlavy. Nechcem počuť jeho slová ani nepodstatné vysvetlenia.

„Proste prestaň, nie je tu nič, čo by si mohol povedať alebo spraviť. Nič to nezmení, chápeš? Obe sú navždy preč." Zahryznem si do pery, aby mi z hrdla nevyšiel vzlyk. Odvraciam hlavu, chcem, aby odišiel.

Rukami mi chytí plecia a otočí ma ku sebe. Donúti ma, aby som sa na neho pozrela. „Nechcem, aby si ma nenávidela, áno? Je mi to všetko ľúto a ospravedlňujem sa. Za to, že som ťa sem priviedol, že som ti nedovolil odísť, za to, že sú mŕtve a za všetko, čo som ti spôsobil."

„To je síce pekné," usmejem sa smutne. „Ale sú to len slová. Slová, ktoré pre mňa nič neznamenajú."

„Čo odo mňa teda chceš?" zabodáva do mňa pohľad svojich modrých očí plných nádeje, že toto všetko môže napraviť. „Spravím čokoľvek, len mi odpusti, May."

Vytrhnem sa mu zo zovretia. „Toto nie je niečo, čo môžeš napraviť!" zvyšujem hlas. „Nikto to už nemôže napraviť."

„A čo by si ty chcela na tom zmeniť, hm?" Nadvihne obočie a pery zovrie do tenkej línie. „Nedokázala by si ich ochrániť!" Rozhodí rukami a zdá sa, že aj jeho sa zmocňuje zlosť. „Ale poviem ti, čo by sa stalo keby si tam bola. Ak by si sa vôbec nachádzala doma, mohla by si sa brániť, mohla by si bojovať, no pochybujem, že bol sám, nech to bol ktokoľvek. Ich osud by si nezmenila, obe by skončili mŕtve. Rozdiel by bol len v tom, že by si zomrela s nimi!"

„A nenapadlo ťa, že to je práve to, čo chcem? Tiež byť mŕtva?"

Na Axelovej tvári sa zrazu zjaví ohromený výraz a v jeho očiach sa mihne bolesť. „Chcela by si tam tiež zomrieť?"

„A čo iné môžem chcieť? Moja jediná rodina je mŕtva, prečo by som teda mala ďalej žiť? Už tu pre mňa nič neostalo. Som tu sama."

„Nie si tu sama, čo to nechápeš?" zakričí, v hlase mu počujem zvláštne zúfalstvo. „Ja som tu s tebou, či to chceš alebo nie. Môžeš ma nenávidieť, môžeš ma odháňať, no neodídem. Aj keď sa bude svet rozpadať. Aj keď si budeš myslieť, že tu nikto nie je, neopustím ťa. Nikdy ťa neopustím, nikdy. Som tu s tebou, May. Vždy budem."

Jeho ruky sa obmotajú okolo mňa, ponúkajúc mi útechu, ktorú tak zúfalo potrebujem. Snažím sa ho odstrčiť, vymotať sa z jeho objatia, no on ma pevne drží a ja strácam chuť vzpierať sa.

A tak sme tam stáli. Uprostred studenej noci v objatí, ktoré svojím spôsob znamenalo všetko a zároveň nič. Dopadali na nás kvapky dažďa, no ani jeden z nás si to nevšímal.

To bol jeden z tých okamihov, kedy si uvedomíte, že sa všetko zmení. Prišla som o svoju rodinu, o svoj starý život, no získala som aj niečo nové. Nový svet, novú rodinu, nový život. A v tej chvíli som to konečne pochopila.