11. Kapitola - Konflikty dvoch svetov

4.6K 507 20
                                    

*

Podzemie Akadémie nebolo veľké.

Tvorila ho jedna chodba, z ktorej videli dvere, či namiesto niektorých boli mreže a za nimi chladná miestnosť. Nepochybovala som o tom, že toto slúžilo ako väznica.

Ktovie, čo ich donútilo vybudovať ju pod školou. Len pri predstavách, ktoré mi prebehli mysľou, ma striaslo.

Za pár minút sme dorazili ku posledným dverám. Nasledoval ma dav zvedavých študentov a z atmosféry, ktorá medzi nimi vládla, mi bolo jasné, že sú nadšení.

Trénerka sa zaprela do dverí a otvorila ich. Neboli ani zamknuté, bola to len nepozornosť alebo si boli takí istí, že nikto nedokáže odtiaľto uniknúť?

Vo vnútri bolo ku stene reťazami pripútané mladé dievča.

Prekvapene som zastala a prikryla si rukou ústa, aby som zabránila výkriku.

Sotva mohla mať pätnásť a tak bolestne mi pripomenula Lucindu, moju sestru, až sa mi nahrnuli slzy do očí. Nebolo to však vzhľadom, nie dievča pred nami malo nádherné ebenové vlasy a takmer čierne oči.

Hlavou sa opierala o stenu a v tvári bola až mŕtvolne bledá.

Až potom som si všimla, že je zranená. Tmavomodré tričko mala zmáčané od krvi. Na rukách jej uvidela niekoľko modrín a keď sa pozrela bližšie, všimla si, že aj rifle ma roztrhané, zašpinené krvou.

Neváhala som a rýchlo k nej podišla, no keď som načiahla ruku, aby som jej pomohla, trénerka ma strhla naspäť. Chcela som sa vytrhnúť z jej zovretia, no nepovolila.

Pohľad mala tvrdý a nezvyčajne vážny. „Práve stojíš pred upírom, nováčik. Nech ťa ani nenapadne pomôcť jej."

„Prečo sme tu? Čo jej chcete spraviť?"

„Chytili ju v neďalekom meste. Pravdepodobne striehla na študentov, ktorí porušili zákaz, či dokonca sa chcela vkradnúť k nám dnu. Nech to bolo čokoľvek, mala cieľ nám ublížiť." Do ruky mi podala striebornú dýku. „Zabi ju. Ochráň nás a dokáž, komu patrí tvoja lojalita."

Pevne som zovrela prsty okolo jej rukoväte. Prekvapilo ma, aká je ťažká. Pohľad som znova zdvihla k dievčaťu, všimla som si, že ma sleduje. A v očiach má strach.

Ničím nepripomínala netvora, ktorého z nej všetci robili.

Áno, počula som o nich, čítala o nich a vedela, čo o nich hovorí história vlkov. Brala som to ako fakty, ktoré si mám zapamätať, nie ako skutočnosť, s ktorou by som sa niekedy mohla naozaj stretnúť.

Teraz však ako som stála oproti nej... búrili sa vo mne všetky zásady proti tomu, čo mi nahovorili.

Trénerka si posmešne odfrkla. „Zvládli to takmer deti, si taká slabá, že to nezvládneš. Pozri, ani sa nebráni."

Ako ma do toho mohli nútiť? Chceli, aby som zabila niekoho bezbranného, bez toho, aby mali dôkaz, že skutočne niečo urobila. Všetko na mňa kričalo, že toto je zlé.

Nikdy som si nepredstavovala, že budem musieť niekoho zabiť.

„Je predsa taká mladá, mnohí by ju považovali ešte za dieťa," zašepkala som.

„Dieťa? Chceš ju nebodaj brániť? Pustiť?" spýtala sa neveriaco trénerka, skutočne bola šokovaná, že ma to napadlo. „tie tvoje deti nás vraždili bez váhania kvôli krvi, kvôli tomu, že sme im chceli v tom zabrániť. Tieto tvory sa živia krvou. Keby nebola zviazaná, bez zaváhania ťa zabije."

KrotiteľWhere stories live. Discover now