Krotiteľ

9. Kapitola - Nováčik sa stáva známym

Ďalší deň v Akadémii prišiel príliš skoro.

Ako sa zdá, keď vás unesú čas ide až nezvyčajne rýchlo. Od prvého stretnutia s Axelom prešli necelé štyri dni. Štyri dni, odkedy sa môj život vymkol z pod kontroly.

Zdá sa to byť ako týždeň, minimálne. A taktiež si všímam, že Axela začínam čoraz menej nenávidieť. Ako môže byť niečo také možné? Však ma uniesol! Samozrejme, mal na to svoje dôvody a... vidíte to? Už ho dokonca aj ospravedlňujem sama pred sebou! A to krotiteľské puto nie je jediná vec, ktorá mi strpčuje život.

Prebúdzam sa v prázdnej izbe. Tento fakt ma donúti uvažovať, či vôbec niekedy stretnem svoju spolubývajúcu. Ale ktovie, možno je to tak lepšie. Podľa Elliota ju všade prenasleduje pozornosť, dráma a určite nespočetné množstvo problémov. To je niečo, čo momentálne nepotrebujem.

Po ceste na raňajky kráčam so sklonenou hlavou, ponorená vo vlastných myšlienkach. Snažím sa nevšímať si okoloidúcich študentov. Žiadny z nich nevyzerá mladšie ako na šestnásť, ako je potom možné, že v Akadémii sú už šesť rokov?

Vtom zrazu do niekoho narazím a ucítim tvrdý dopad na zem. Nad sebou zbadám s povýšeneckým výrazom to čiernovlasé dievča, čo ma včera porazilo. Ako sa volala? Amanda?

„Prepáč," zašomrem potichu a postavím sa. Chcem ju obísť a pokračovať do jedálne, no postaví sa mi do cesty a po jej bokoch skupinka skrotených, takže nemám kade prejsť.

„Potrebuješ niečo?" spýtam sa a nadvihnem obočie. Nechcem spôsobovať problémy, ale taktiež sa nenechám zastrašiť.

„Otázka skôr znie - čo tu chceš ty?" Odfrkne si a obdaruje ma ďalším pohŕdavým pohľadom jej ostrých zelených očí. „Zjavíš sa tu v poslednom ročníku, úplne neschopná a čakáš, že ťa máme rešpektovať?"

„Pozri, Amelia," sladko sa na ňu usmejem.

„Amanda," opraví ma chladne.

„Och, samozrejme, ako povieš, Amanda," pokračujem s falošnou priateľskosťou. „Ako som sa stihla za ten krátky čas dozvedieť, jedného dňa ti budem veliť, takže ukáž trocha rešpektu, áno? Taktiež si ma možno včera porazila, no nezabúdaj, že si tu už niekoľko rokov a ja len dva dni. Takže čo tak to skúsiť o niekoľko týždňov a uvidíme, kto skončí na zemi, dobre?"

Nahlas sa rozosmeje. „Ty ma chceš poraziť? Ani v tvojich najkrajších snoch! Možno mám dlhší tréning, ale to by ani tebe nepomohlo. Aby si ma porazila musíš sa aj brániť, vieš? A nie len zbabelo čakať, kým ťa niekto zloží k zemi. No kľudne ti doprajem času koľko chceš. Ja som vždy pripravená ťa za každých okolností zložiť k zemi a ukázať všetkým, kto je tu najlepší."

„Vážne? A čo tak ter-"

„Ach, tu si, May!" Preruší ma Elliot, ktorý sa nečakane zjaví vedľa mňa a prehodí mi ruku okolo pliec. „Amanda, ahoj! Mrzí ma, že vás prerušujem, no toto nepočká. Užite si prvý deň vyučovania!"

Otváram ústa,  no skôr než stihnem niečo namietať ja - alebo Amanda, ťahá ma od nich preč a taktiež preč od jedálne. Dnes asi ostávam bez raňajok.

„Elliot! Čo to robíš?" spýtam sa ho podráždene.

„Čo asi? Zachraňujem ti život!" odpovie, akoby som ho za to mala do smrti zbožňovať. „Ak by si tam ostala o pár sekúnd dlhšie určite by si spravila nejakú hlúposť, ako napríklad navrhla jej ďalší súboj!"

„Ďakujem za dôveru," poznamenám sarkasticky. „A možno by to bolo dobre. Keby som ju vyzvala."

„Ty si sa dočista zbláznila? To si si včera tak udrela hlavu?" hovorí trocha hlasnejšie, ako je normálne a pár ľudí sa za nami obzrie.