Krotiteľ

25. Kapitola - Krv na mojich rukách

„Nemôžeme," povie potichu Axel. Jeho dych je stále nepravidelný, tvár mi drží v dlaniach a jeho očí sú plné výčitiek, až musím odvrátiť zrak. Samozrejme, že to ľutuje. Predsa dokonalý Axel, dedič vlčieho impéria, si niečo takéto nemôže dovoliť.

Šikovne sa vymaním z jeho objatia a vystúpim z auta. Podídem k ošúchanému latkovému plotu a opriem sa oň. Sledujem žiariace mesto a snažím sa zabudnúť na posledné okamžiky, ktoré sa medzi nami odohrali.

Bola to chyba. Vedela som to už v okamžiku, kedy sa naše pery stretli a predsa som to urobila. Kiežby to aspoň nebolo tak prekliato úžasné. Nemôže sa to ale zopakovať, pre dobro nás všetkých. Obzvlášť keď tu je Axelov diabolský otec, ktorý len čaká na moment, kedy urobím chybu.

Prečo nikdy nemôžem urobiť tú správnu vec? Už mám dosť toho, ako sa stále musím za všetko ospravedlňovať.

Počujem, ako Axel vystúpi z auta a oprie sa o plot vedľa mňa, no pohľad stále upieram do diaľky. Možno si takto zachovám chladnú hlavu a nespravím žiadnu hlúposť. Znova.

„May," prehovorí, no skôr než stihne pokračovať, zastavím ho pokrútením hlavy.

„Ani sa nenamáhaj," trpko sa zasmejem. „Viem presne, čo chceš povedať. Nikdy sa to nemalo stať, ľutuješ to, chceš na to zabudnúť a tváriť sa, akoby sa nič nestalo."

„Ale inak to nejde," povie naliehavo. „Nerob to komplikovanejším ako to medzi nami je, inak by sa to mohlo veľmi nebezpečne zvrtnúť. Treba na to zabudnúť inak by sa z toho mohlo stať niečo, čo už nebudeme môcť zastaviť, chápeš? A to by nám obom len prinieslo mnoho problémov."

„O čom to hovoríš?" Zmätene sa zamračím a urobím tu chybu, že sa na neho pozriem. Jeho modré oči žiaria v tme. Alebo možno to je len spôsob, akým na mňa hľadí. Akoby som tam mohla vidieť všetky emócie, ktoré nedáva najavo.

„Nemôžeš byť do mňa zamilovaná," povie naliehavo.

„Ja.. čože?"

„Však vieš, to pravidlo, že medzi skroteným a krotiteľom nemôže vzniknúť žiadny romantický vzťah. Vravel som ti o tom, nie?"

„Hej, niečo si spomínal," prikývnem neprítomne, „ale spomaľ! Ja nie som do teba zamilovaná!" Vyprsknem, keď mi zrazu dôjde význam jeho slov.

„Tak prečo si ma pobozkala?"

„Neviem!" zakričím možno až príliš nahlas. „Ja neviem, dobre? Proste sa to stalo. Navyše boli si pri tom tiež a mohol si ma kedykoľvek zastaviť, čo si neurobil. Máš rovnaký podiel viny ako ja."

„Tak prepáč, že po tom, ako si mi dnes dvakrát pila krv, som nebol dostatočne pri zmysloch, aby som ťa zastavil."

„Chceš tým povedať, že keby si bol pri zmysloch, tak ma nepobozkáš?" spýtam sa rozhorčene a nadvihnem obočie.

Axel zavrie oči a zhlboka sa nadýchne. Prehrabne si rukou havranie vlasy, a potom prehovorí: „Ani jeden z nás nie je zamilovaní a zhodli sme sa, že to bola chyba, tak môžeme na to, prosím, zabudnúť?"

Najlepšia chyba v mojom živote.

„S radosťou."

-*-

Spiatočná cesta naspäť prebehla v nepríjemnom tichu. Hrýzla som si spodnú peru a snažila sa nepovedať alebo neurobiť niečo hlúpe. Takto to je správne, musí byť. Však čo na tom, že Axel sa tak dobre bozkáva, na svete je určite mnoho ľudí, ktorí sú ešte lepší ako on a nie sú pre mňa zakázaní. Ale ako sa to hovorí? Zakázané ovocie chutí najlepšie?