Krotiteľ

5. Kapitola - Akadémia

*

Keď som sa prebrala, vonka bola tma.

Prudko som sa posadila, keď som si uvedomila, prečo som bola v bezvedomí. Rýchlo som preskúmala svoje okolie - bola som v aute, ktoré uháňalo tmavým lesom, dokázala som rozoznať len rýchlo ubiehajúce stromy.

Vedľa mňa sedel Axel, pokojne šoféroval. Jednu ruku mal ležérne položenú na volante druhú tesne vedľa mojej. Nevšimol si, že som sa prebudila, uvedomila som si.

Túto krátku chvíľu som využila na to, aby som dokázala vymyslieť plán.

Nie že by sa niečo také dalo.

Nebola som natoľko zúfala, aby som vyskočila z rýchlo idúceho auta - iba by ma to zabilo a ak nie, dovliekol by ma naspäť. Nie, musela som počkať, kým neprídeme tam, kde sme mali na mierené.

Pravdepodobne nejaká opustená drevenica uprostred lesa, kde ma zamkne alebo ak nebude chcieť strácať čas - rovno zabije a zakope.

Hruď mi zvierala panika a strach. Nechcela som zomrieť. Nemohla som. Ale čo som mohla robiť? Proti netvorovi ako bol on. Jedna časť mojej mysle tomu stále nedokázala uveriť. Premenil sa na vlka. Na toho istého vlka, ktorý ma nastrašil len predchádzajúcu noc. Zvažovala som všetky logické vysvetlenia - nadrogoval ma, snívalo sa mi to či možno dokonca som prichádzala o rozum, ale nedokázala som poprieť to, čo som videla na vlastné oči.

Nedávalo to zmysel, ale bolo to tak.

Nepôsobil nepriateľsky. To bolo to, čo ma miatlo najviac - nechcel mi ublížiť, iba aby som mu verila. A predsa ma jedným dobre namiereným pohybom uviedol do bezvedomia. Prečo to neurobil hneď? Rozhodne by mu to uľahčilo situáciu, ale on sa ma snažil presvedčiť.

Prečo?

Hoci na odpovedi ani nezáležalo, dôležitejšia bola otázka, ako sa odtiaľto dostanem?

„Konečne si sa prebrala," povedal, pohľad stále upieral na tmavú cestu pred nami.

Mlčala som.

„Naozaj ma mrzí, že to dopadlo takto, no musel som to urobiť. Potreboval som ťa dostať do bezpečia. Bolí ťa hlava?" pokračoval v jednosmernom rozhovore.

„Jediné nebezpečenstvo mi hrozí od teba," povedala som ticho. Zhlboka som sa nadýchla. Možno ho presvedčím, že toto celé bola chyba, možno ma pustí. „Prosím, odvez ma domov. Nikomu nepoviem, čo sa stalo, naozaj. Len chcem ísť domov." Môj hlas znel slabo, prosebne, no nemalo to žiadny účinok.

„Veziem ťa domov," bola jeho jediná odpoveď.

Do očí sa mi natlačili slzy. Rýchlo som si ich zotrela opakom ruky a odvrátila tvár. Nevzdám sa, budem bojovať do svojho posledného dychu.

Oprela som si čelo o chladné sklo bočného okna a zavrela som oči. Boj neprichádzal do úvahy, nie keď som videla, čím skutočne je. Roztrhal by ma v zuboch skôr, ako by som stihla žmurknúť. Ostávala mi však iná možnosť?

Spolupracovať a zistiť, čo skutočne odo mňa chce?

Kútikom oka som na neho pozrela. Až na jeho nezvyčajné modré oči vyzeral tak... normálne. Ako niekto, kto vie čo od života chce a ďaleko to dotiahne, nie ako monštrum. Prebehol mi mráz po chrbte.

Ktovie koľko podobných ľudí som stretávala každý deň a nikdy nepomyslela na to, kým skutočne sú a aké myšlienky sa im uháňajú hlavou.

„Nemusíš sa báť," povedal. „Počujem, ako ti zbesilo bije srdce," dodal ako vysvetlenie, keď som na neho zamračene pozrela. Nemohol predsa... alebo áno?