Krotiteľ

26. Kapitola - Ukazovanie prstom

Hlasný výstrel samozrejme nezostal nepovšimnutý. Čoskoro sa tu dovalí profesor Farrell, ktorý šokovane ostane stáť, keď zbadá Arthurove mŕtve telo a zem posiatu úlomkami skla. Rýchlo zažmurká a na tvári sa mu znova zjaví tá nič nehovoriaca maska.

„Choď do ošetrovne a pošli ich, nech sa postarajú o jeho telo. Tiež by si mala upozorniť riaditeľa, že znova došlo k útoku a každého študenta, ktorého stretneš okamžite pošli do svojej izby. Ja sa zatiaľ pokúsim zistiť, čo sa stalo, dobre?"

Zmôžem sa len na nemé prikývnutie a rýchlym krokom sa poberiem ku ošetrovni. Pohľad na jeho telo by som už asi  dlhšie nezvládla. Chodby navôkol mňa ani nevnímam, som až príliš ponorená do vlastných myšlienok, ktoré nedokážem umlčať.

Prečo sa to znova muselo stať? To si dal niekto za cieľ zabiť všetkých, na ktorých mi záleží? Pomaly začínam strácať pevnú pôdu pod nohami a neviem, koľko toho ešte zvládnem. Je jasné, že teraz sa nemôžem vzdať, ale čo mám robiť? Arthura niekto zavraždil len preto, že sa mi snažil pomôcť. Akoby som do toho teraz mohla zatiahnuť niekoho ďalšieho?

Keď som už v polovičke cesty, narazím na rozrušeného riaditeľa. Tmavé vlasy pretkané šedinami ma nezvyčajne neupravené a v tvári otrasený výraz.

„Počul som výstrel. Sú všetci v poriadku? Čo sa stalo?" pýta sa rýchlo.

„Jeden zo skrotených bol zastrelený," dostanem zo seba nakoniec.

„Muselo byť strašné, keď si to celé videla," povie súcitne. „Mala by si ísť na izbu, poriadne sa vyspať a spracovať to. Ja sa už o všetko postarám."

Zrazu na mňa doľahnú udalosti celého dňa a pocítim neuveriteľnú vyčerpanosť, a tak len prikývnem. Aj zajtra je deň a problémy mi nikde neutečú. Kiežby to tak bolo.

-*-

Novinky sa v Akadémii vždy šírili nezvyčajne rýchlo, preto ma asi ani nemalo prekvapiť, keď už pri raňajkách každý vedel, čo sa v noci stalo.  V jedálni bolo rušno, pri stoloch sa vlci a skrotení navzájom prekrikovali a snažili sa pochopiť celú situáciu.

Unavene sa posadím oproti Rayovi a Erin, ktorá sa opiera o jeho plece s bezduchým výrazom a oči má opuchnuté od plaču. Obaja mlčia a raňajky pred nimi sú takmer nedotknuté. Nie som si istá, či vôbec zaregistrovali môj príchod. Dokonca som ani nevedela, či sa mám vôbec ozvať alebo len mlčky zjesť raňajky a znova zmiznúť.

„Môžem niečo..." nestihnem vetu dopovedať, keď sa na mňa obaja pozrú a potom sa z ničoho nič postavia a odídu. Zarazene ostanem sedieť s otvorenými ústami od prekvapenia. Najviac ma však šokovali tie ich pohľady, akoby som im niečo urobila. Ale ja za nič nemôžem, nie?

Pár dní to takto pokračovalo ďalej - boli ako bez života a vždy keď som sa priblížila, tvárili sa, akoby sme sa nikdy nepoznali. Až nakoniec počas jedných raňajok nevydržím a spýtam sa ich, čo majú za problém.

Znova na mňa pozerajú, akoby som nič nepovedala. „Myslím to vážne," poviem. „Čo sa to s vami deje? Ja naozaj chápem, že Arthur je preč a potrebujete smútiť, ale prečo ma odstrkujete preč?" Snažím sa nedať najavo, ako ma to zraňuje. Bol to aj môj priateľ, aj mne chýba.

„Myslím, že to teraz nie je dôležité a jedáleň plná ľudí nie je miesto, kde by sme to mali riešiť," prehovorí nakoniec Ray.

„Nie! Už mám toho dosť, ako sa ku mne správate a ignorujete ma. Nechcem prísť aj o vás, keď už som stratila toľko ľudí, na ktorých mi záleží," zastavím ich skôr, než stihnú znova odísť.