Krotiteľ

7. Kapitola - Získavam si nových priateľov

Život sa s vami dokáže niekedy naozaj pohrať.

Pred necelým týždňom som chcela od všetkého utiecť. Zmiznúť a nikdy sa nevrátiť. Chcela som zabudnúť na všetky svoje povinnosti, na školu a na svoj celkom pokazený život, alebo ak nebol zlý, tak určite bol na najlepšej ceste skončiť tak.

A pozrite sa na mňa teraz.

Som preč. Ďaleko od svojich problémov, kde by ma nič nemalo trápiť a všetko, čo teraz chcem, je vrátiť sa späť. Po dlhom čase sa znova môžem rozhodovať podľa toho, čo chcem ja, robiť hlúposti a o nič sa nestarať. To všetko môžem, ale moje starosti nezmizli. To, že som teraz v Akadémii neznamená, že sa mama so sestrou postarajú o seba samé.

Ony sú dôvod, prečo tu nemôžem ostať a hodiť všetky problémy za hlavu. Ony sú dôvod, prečo sa nemôžem bezstarostne smiať a zaoberať sa len hlúpou školou ako všetci okolo mňa. Pretože ja som v tomto nikdy nebola sama.

Zabraná do vlastných myšlienok som si ani nevšimla, kedy sa jedáleň začala vyprázdňovať. Ray a Erin odišli so slovami, že sa musia ešte pripraviť pred začiatkom školy.

Vložila som si tvár do dlaní a snažila sa predstierať, že neexistujem, akoby potom všetky problémy tiež záhadne zmizli. Kiežby.

„Potrebuješ pomôcť?" Trhne mnou, keď si uvedomím, že už nie som sama. Jedáleň ostala prázdna až na mňa a jedného skroteného, ktorý sa na mňa pozeral s neskrývaným záujmom.

„Záleží na tom?" Trpko sa zasmejem. „Všetci sú nadšení z toho, ako musia slúžiť, že je úplne nepredstaviteľné, ak chcem odísť."

Až keď tie slová opustia moje ústa, si uvedomím, že úprimnosť sa tu nemusí vyplatiť. Skrotený sa však len pousmeje a posadí sa na lavičku oproti mne.

„Chápem, že to pre teba asi musí byť ťažké. Hoci väčšina skrotených ti neporozumie." Pokrčí plecami.

„Ako to?"

„Stretávanie s ľuďmi vlkom nerobí radosť. Zvykli si na pohodlný izolovaný život, kde len zriedka vpustia medzi seba niekoho, kto nie je z nášho sveta. Samozrejme sú tu rodiny ľudí, ktoré svoje dedi pripravujú na úlohu skrotených. A keď príde čas, tak si nás vlci vyberú alebo pôjdeme do kráľovej armády. Čo tým chcem povedať je, že každý z nás bol vychovaný s myšlienkou, že musíme plniť želania vlkov nech sa deje čokoľvek. Ťažko by sme si vedeli predstaviť iný život."

Na tvári sa mi usídlil znechutení výraz. „Správajú sa k vám ako k väzňom a všetci tu napriek tomu ostávate?"

Neznámy skrotený s úsmevom pokrútil hlavou. „Nie je to až také kruté, ako si predstavuješ. Nechovajú sa k nám zle. Práve naopak. Dávajú nám všetko, aby sme mohli viesť plnohodnotný život a chrániť ich. Síce musíme uprednostniť vlkov pred nami, ale ako som vravel, radšej sa schovávajú a žijú v úzadí, kde sa nič nedeje. Dnes sa majú vlci príliš dobre, aby riskovali, že to všetko stratia."

Napriek jeho slovám som si nemohla pomôcť a myslela na to, akú majú ľudia slabú vôľu. Nechajú sa využívať, aby čo? Mohli žiť spokojne a pribehnúť, keď vlci zapískajú? Nikdy som nečakala, že ľudia sú kvôli peniazom ochotní zájsť tak ďaleko.

Nikdy by som sa nevzdala slobody. Za nič na svete.

„A čo tak prejsť k niečomu príjemnejšiemu?" Preruší ticho, jeho hlas je veselý, akoby náš predchádzajúci rozhovor vôbec neprebehol. Nie som si istá, či to myslí vážne alebo sa len snaží odviesť moju pozornosť. „Stavím sa, že ti to tu ešte nikto neukázal. Tento hrad je naozaj obrovský! Väčšina z neho tu stojí stovky rokov, aj keď pár časti bolo prestavaných, ako napríklad izby."