35. Kapitola - Zlyhania

5.4K 462 88
                                    

Je temná noc, keď sa rozhodnem, že je najvhodnejší čas odísť. Mesiac je schovaný za oblakmi a tma mi poskytuje dokonalé krytie. Nie, že by som sa bála, že ma niekto zazrie. Každý bol predsa na dlho očakávanom finále súťaže. Len škoda, že ich druhá súťažiaca nikdy nedorazí. A Amanda vyhrá.

Prečo vždy, keď nájdem domov, tak ma oň niekto pripraví?

Väčšinu času som trávila rozmýšľaním o úteku a teraz, keď sa to skutočne deje, cítim sa, akoby som za sebou nechávala časť seba. Nechcem odísť. Nie teraz, keď konečne viem, kde je moje miesto, keď viem, že môžem niečo zmeniť. Znova však niekto rozhodol za mňa.

Keď zbadám tmavý obrys postavy uprostred cesty, zmeraviem. Predsa len dali strážiť východy? Nie, to je predsa hlúposť. Nikto tu nemá byť.

A možno... možno to je Darien, aby sa uistil, že dodržím svoju časť dohody.

Potom sa však tá záhadná postava otočí ku mne a ja zamrznem na mieste. Predo mnou stojí samotný riaditeľ Akadémie. Viem, že by som si mala rýchlo vymyslieť výhovorku, dobrú výhovorku, prečo som tu. Jediné na čo sa zmôžem je však ohromene na neho vyvaľovať oči.

Ako vedel, že tu budem?

„Och, som rád, že si dorazila. Už som na teba čakal," prehodí uvoľnene.

„Vy.. vy ste ma čakali?" spýtam sa podozrievavo.

Obzriem sa za seba, no stále sme sami na opustenej ceste uprostred lesa. Žiadny vlci, ktorí by ma chceli odviesť a potrestať za útek. Prečo tu nik nie je?

„Čo sa tu deje?"

Priateľsky sa usmeje. „Povedal by som nič, ale obaja vieme, že to nie je pravda. Nuž, pravdepodobne si kladieš otázku, prečo som tu a nie na súťaži, kde by som mal byť," pozorne si ma premeria. „No tak, vždy som mal o tebe vysokú mienku, May. Určite na to dokážeš prísť sama."

V tichosti na neho pozerám snažiac sa rozlúštiť jeho slová. Prečo aspoň raz nemôžem dostať priamu odpoveď? To chcem tak veľa?

V hlave sa mi prehrávajú udalosti posledných mesiacov. Ten pocit, ktorý bol vždy v mojom podvedomí, no nikdy som ho nevnímala, že Marval možno vie viac, ako dáva najavo... že mi niečo uniká. Tie krátke momenty, ktoré nezapadali do obrazu pokojného riaditeľa Akadémie. V tú noc, keď bol zabitý Arthur, ako spanikáril, keď Farrell zobral Arthurove dôkazy z miesta činu, to ako sa mi snažil povedať, nech nikomu neverím...

„Pokojne krič, obviňuj ma, nadávaj - to všetko si zaslúžim. Pred tým, ako ma však začneš odsudzovať, uvedom si, že nepoznáš celú pravdu. Nikto z vás, pretože kráľ potrebuje oddaných vojakov a tí nesmú mať pochybnosti."

„O čom to, dopekla, hovoríte?"

„Vieš to veľmi dobre. Vidím ti to na očiach."

„Nie ste to vy," prudko pokrútim hlavou.

„Ale áno, som," skloní hlavu. „Je tu však jedna vec, ktorú musíš pochopiť. Ak by som to nebol ja, donútili by niekoho iného. Napriek tomu, čo si o mne myslíš, robil som všetko preto, aby boli v bezpečí. Dokázal som nájsť cestu tam, kde by ostatní nemali prístup a zabránil tak mnohým zbytočným vraždám."

„Verila som vám!" zúfalo zakričím a prehrabnem si rukou vlasy. Jeho ospravedlnia si nevšímam. Nezaujímajú ma jeho dôvody, ktorými si ospravedlňuje svoje činy. Nič nemôže byť dostatočne veľké, aby to zatienilo fakt, že do Akadémie pozval upírov, ktorí povraždili desiatkyvštudentov.

„A profesor Farrell je potom..." prekvapene vydýchnem.

„Áno, je nevinný," prikývne a ticho sa zasmeje. „Ten idiot mi to značne uľahčoval. Jeho minulosť a záľuba v temných knihách mi to rozhodne zjednodušila. Nebolo ťažké všetkých presvedčiť, že by zradca mohol znova prejsť na druhú stranu. Nemusíš sa kvôli nemu cítiť zle... Vieš, máme spoločnú minulosť, zaslúžil si to to."

KrotiteľWhere stories live. Discover now