Krotiteľ

2. Kapitola - Skôr, ako sa vsetko zmenilo

*
Na druhý deň som si na podivného cudzinca ani nespomenula.

Možno to bol tým, že hneď ako som sa ráno zobudila, vyskytol sa iný, naliehavejší problém. Keď som zišla do kuchyne, našla som lístok od mamy. Keďže mala dve práce, niekedy to bol jediný spôsob, ako sme komunikovali.

Nemala som čas niečo prichystať, kúpte si obed v škole. Zajtra príde otec, zober Lucy preč.

Mám vás rada, mama

Nahnevane som ho skrčila v ruke a hodila do koša. Vošla som rukami do vlasov a ticho zanadávala.

Dalo by sa povedať, že moja rodina nebola práve typická. Nechodili sme spolu na večere do reštaurácii, nepozerali filmy, nechodili na výlety. Od toho sme boli na míle vzdialení.

Namiesto toho som mala otca, ktorý od nás pred rokmi odišiel a vracal sa len po peniaze. Mamu, ktorá namiesto toho, aby išla na políciu, pracovala viac ako trávila čas so svojimi dcérami. Mňa a o dva roky mladšiu Lucindu, ktorá na prvý pohľad vyzerá ako veselé, bezstarostné dievča, ale na noc sa zamykala v izbe a z domu nevyšla bez slzného spreja.

V ten deň bol modrooký cudzinec naozaj len v úzadí mojej mysle.

Z myšlienok ma vytrhlo zatrúbenie auta pred naším domom. Vybehla som na schody a zakričala na Lucy, že prišiel Walter. Môj jediný kamarát, ktorému nevadila moja podivnosť a uzavretosť. Vlastne nikdy som nechápala, ako sa z nás stali priatelia.

Vždy som bola zvyknutá byť sama, voľný čas trávila s Lucy alebo na brigáde, aby som pomohla mame. S nikým v škole som si nebola blízka, pokiaľ neprišiel on. Zrazu bol pri mne, keď som sa učila, odprevadil ma domov a dokonca vychádzal aj s Lucy.

Najskôr som som myslela, že po mne ide a snažila sa vymyslieť spôsoby, ako ho odmietnuť, ale nikdy sa o nič nepokúsil, a tak sa akosi nastálo votrel do našich životov.

„Čo to je tentokrát?" spýtal sa, keď som zatvorila dvere na jeho aute až príliš silno. Podal mi horúcu kávu, za čo som ho obdarila vďačným pohľadom.

Nejako vždy vedel odhadnúť moje nálady aj z úplných maličkostí.

„Príde zajtra otec," zašomrala som a pripútala som sa.

„Budem hádať - mám vás na noc schovať?" spýtal sa a ja som prikývla, vyhýbajúc sa jeho pohľadu. Býval len so starším bratom, ktorý často nebýval doma, a tak nás v prípade potreby nechával prespať v hosťovskej izbe, ale aj tak som sa za to cítila nepríjemne.

„Najradšej by som tam bola s ňou, ale vieš, aká je. Nechce nás ku otcovi ani pustiť. Určite mu zase dá peniaze a keď sa vrátime, bude mať ďalšie záhadné modriny." Odvrátila som pohľad ku nášmu domu, z ktorého práve vyšla Lucy. „Nič jej o tom nehovor, dobre?" kývla som hlavou na svoju mladšiu sestru.

Rukou naznačil zazipsované ústa a ja som sa uškrnula. Čo by som bez neho robila?

„Dobré ráno, krpec," pozdravil ju a hodil po nej čokoládový muffin. „Zajtra u mňa filmový večer, chceš sa pridať?"

Podozrievavo na mňa pozrela spod svojej ofiny plavých vlasov a potom naspäť na Waltera. „Niečo sa deje, čo mi nechcete povedať však? Inak ma so sebou len tak nepozývate. Vždy to chce najskôr úplatok alebo siahodlhé presviedčanie."

Niekedy bola na svoje dobro až príliš všímavá, ale Walter sa na ňu len usmial v spätnom zrkadle a naštartoval motor. „Samozrejme, že nie. Raz za čas si chceme predsa užiť aj tvoju spoločnosť. Čo je na tom zlé?"

Mykne plecami a súhlasila. Mala som podozrenie, že sa jej vždy Walter páčil, lebo s ním sa nikdy nehádala tak ako so mnou. Musela som sa pousmiať a odvrátila som pohľad k mihajúcemu sa lesu za oknom.

Spomenula som si na uhľovo čierneho predátora z predchádzajúcej noci a žalúdok mi zovrel strach. Potom som potriasla hlavou.

Samozrejme, že nie je dôvod.

Vlci len výnimočne chodia k obývaným miestam a čo sa týka toho cudzinca... určite som bola len paranoidná. Možno chodí s nami do školy, ale nikdy som si ho nevšimla. Aj keď pochybujem, že na tie modré oči by som niekedy zabudla.

V lese ma upútal pohyb.

Prudko som otočila hlavu, no nič tam nebolo. Samozrejme, že nie.

„Viete, čo sa mi včera stalo?" začala som, aby som prerušila ticho. Nečakala som na ich odpoveď a pokračovala som: „Keď som sa vracala domov, do cesty mi vbehol vlk. Môžem len ďakovať, že sa nerozhodol napadnúť ma, ale myslela som, že ma na mieste zožerie."

„Vlk?" zopakovala pochybovačne Lucy, očividne mi neverila.

„Vážne. Niečo také by som si zrovna nevymyslela, nie? A aby toho nebolo málo, stretla som nejakého cudzinca, ktorý sa potuloval po ulici a mal náladu nadväzovať nové priateľstvá. Mala som z neho zimomriavky na chrbte." Striaslo ma len pri tej spomienke.

„Nič ti ale neurobil?" spýtal sa Walter a venoval mi rýchly pohľad plný obáv.

Pokrútila som hlavou. „Nie, nič sa nestalo. Ale každopádne, bolo to divné. Dúfam, že som nezískala nového stalkera."

„Kto by už len chcel sledovať teba?" Odfrkla si Lucy.

Šokovane som sa na ňu otočila a so smiechom ju buchla po kolene. „Náhodou som veľmi zaujímavá, aby si vedela."

„Nabudúce ho zastav a môžeš sa s ním kľudne o tom porozprávať. Kto by to povedal, že mám takú narcistickú sestru?" povedala a so smiechom pokrútila hlavou.

Napriek nášmu veselému doťahovaniu, všimla som si, že Walter zvieral volant až príliš silno a pohľad upieral zamyslene pred seba.

Škola so svojimi rušnými chodbami a uponáhľanými študentami ma dostatočne rozptýlila, aby som na to zabudla. Presedela som nudné hodiny dejepisu a matiky, obhrýzajúc koniec ceruzky som premýšľala nad svojím otcom.

Nemala som ani poňatia, že ešte v ten večer sa môj život nenávratne zmení. Ktovie, možno aj keby som to vedela, nič by som nedokázala spraviť. Stačilo však jedno rozhodnutie, ktoré ma postavilo na cestu, akou som musela prejsť.

Mojím osudom nikdy nebolo mať jednoduchý, obyčajný život.