Nájomná Vrahyňa

25

,,Áno prečo?"spýtal sa.

,,Poď dnu, tu ti to poviem" zavrela som za ním dvere a vybrala som sa do obývačky. Nášledoval ma a spoločne sme si sadli na gauč ,,klamala som ti" začala som a on sa na mňa so záujmom pozeral a nabádal ma, aby som pokračovala ,,o-oni,.... no vieš on-ni" stále sa mi to ťažko hovorilo. Pravda je krutá a bolí. Stále aj po rokoch. Zhlboka som sa nadýchla ,,sú mŕtvi" povedala som a začala plakať. Pri spomienke na tú noc ma striaslo. Nikdy už nechcem nič také zažiť. Nič nehovoril, pritiahol si ma k sebe a objal ma. Po chvíli mal jeho mikinu premočenú mojími slzami. Jeho ruka sa pomaly pohybovala po mojom chrbte hore a dole. Bolo to upokojujúce a pomáhalo mi to. Pomaly som prestávala plakať.

,,Chápem ťa, prečo si mi to nepovedala. Musí to byť pre teba ťažké. Ani ja som na tom nebol zrovna najlepšie, keď nás mama opustila. No ja som prišiel iba o jedného rodiča a ty o oboch" povedal a dal mi jemný bozk do vlasov ,,Ak chceš môžeme si niečo pozrieť a urobiť si pekný zvyšok dňa, čo ty na to?" usmial sa na mňa úsmevom, ktorému sa nedalo odolať. Aj mne sa na pery začal drať jemný úsmev ,,To je ono! A už žiadne slzy!" usmial sa a začal ma štekliť. Zkade vie že som štekľavá? Začala som sa nesmierne smiať a on neprestával.

,,P-prosiiiim!! Doooooosť!!" začala som kričať pomedzi smiech.

,,A čo za to?" povedal s úškrnom

,,Niiiič"

,,Tak potom máš smolu" uchechtol sa.

,,Pro-sím! Ja sa p-očú-ram"zvrieskla som.

,,Fajn ale len ak mi dáš pusu" víťazoslávne sa usmial.

,,D-dobre len už d-osť!" prestal ma štekliť a začal sa ku mne približovať. Na poslednú chvíľu som otočila hlavu a dal mi pusu na líce.

,,Heeeej! To nie je fér!" urazene sa na mňa pozeral a odul spkodnú perú ako malé dieťa. Zasmiala som sa, chytila jeho tvár do dlaní a nežho ho pobozkala na pery. Usmial sa ,,To už bolo lepšie" začal ma vášnivo bozkávať. Deň s ním som si naplno užívala. Dokázal ma rozveseliť aj keď som plakala a pomohol mi na chvíľu zabudnúť na celý svet a všetky moje problémy. Večer, keď už som bola v dome sama, som šla spať šťastná, dokonca sa mi snívali aj pekné sny.
Ráno som sa zobudila príjemne vyspatá. Tak dobre som sa už dlho nevyspala. A dokonca som už dávno nespala ani tak dlho! Však už je poludnie! Vstala som z postele a dala sa doporiaku. Obliekla som si teplé veci a vybrala sa von s Adisom. Ako obvykle som si to namierila do parku. Na začiatku parku som však ztuhla. Videla som vec, ktorá mi rozlámala srdce na márne kúsky. Bol tam Chris a práve sa bozkával s nejakou blondínou. Do očí sa mi nahrnuli slzy a utekala som preč. Ha! A vraj, že ku mne niečo cíti! Ak by to bola pravda tak by sa neolizoval s inou. Prečo som ho ja krava nedokázala zabit? Mohla som si myslieť, že som len ďaľšia v poradí! Ako by som mohla byť niečim výnimočným? Som len trápna chudera ktorá sa nechala nachytať od debila. Nedávala som pozor na cestu, nevedela som kam idem a ani ma to netrápilo, hlavne som chcela zmiznúť preč! Do niekoho som narazila a spadla na zem.

,,Jane" povedal. Sakra! Prečo som musela vraziť do Mansna?! ,,Akoto, že reveš?! Si slabá, rovnako ako môj brat! Pozbieraj sa a nebuď jak tvoj posratý otec!" vyštekol na mňa a vo mne začal kolovať hnev. Takto o mojom otcovi hovoriť nebude!

Caw >o<
Máme tu novú časť 👏
Čo hovoríte na Mansna a Chrisa? 😮
Dúfam, že vás príbeh baví a ďakujem za vašu podporu 😊
@AnnamariaTrencanova asi ho teraz neznášaš ešte viac čo? 😂😂

xoxo 😘