Krotiteľ

30. Kapitola - Za múrmi Akadémie

Už dlhšie som mala podozrenie, že medzi ním a Carin sa niečo deje, no aj keď som sa pýtala, odpovede som sa nikdy nedočkala. Nieže by som sa tomu čudovala. Derek, ktorý sa vždy týči vysoko nad vami s tými svojimi gaštanovými vlasmi a orieškovými očami je ten typ, človeka, pri ktorom máte pocit, že by ste sa mali držať ďalej, no jednoducho nemôžete. Nedá sa povedať, že by sme boli najlepší priatelia, v skutočnosti sa väčšinou so mnou ani nerozprával.

Za to Ema bol snáď najmilší človek na svete. Nikdy som ju nevidela, že by bola na niekoho zlá, aj keď si to zaslúžil. Ale rozhodne nie je nevinná, aj keby sa to mohlo zdať s tými jej blonďavými vlasmi a nezábudkovými očami. Ak sa Carin do niečoho zapletie, tak ona v tom ide rozhodne s ňou.

Ani som si neuvedomila, ako som si týchto ľudí obľúbila, teda samozrejme až na Dereka. Ten sa väčšinou tváril, akoby som mu niečo urobila. Však to poznáte, strávite spolu čas, lebo máte spoločných priateľov, ale keď ste sami, tak si nemáte čo povedať.

„Pripravená na párty?" spýta sa ma Ema, keď podíde ku mne a prehodí mi ruku okolo pliec.

„Ako vždy," odpoviem bezmyšlienkovite a nezadržím úsmev.

Kde by som dnes bez nich bola?

Konečne sa teraz cítim, že môžem byť kým chcem a neodstrčia ma ako Erin s Rayom. Samozrejme, že som ich mala rada, stále mám, aj keď jedna moja časť im stále neodpustila. Pri nich som však cítila akýsi nátlak, aby som bola dosť múdra, dosť silná a jednoducho dosť dobrá. Voľný čas sme trávili v knižnici ak nie tak len pofľakovaním sa po Akadémii, nie že by to bolo zlé, ale mám pocit, že teraz a s týmito ľuďmi som to viacej ja.

„A prezradíte mi konečne, ako sa vlastne dostaneme z tohto väzenia? Pokiaľ viem, tak brána sa otvára len pri návštevách a cez prázdniny, nie?"

„Kto povedal, že pôjdeme cez bránu?" spýta sa šeptom Elliot. „Pred rokmi sme z jedálne ukradli lyžice a každú noc celý mesiac sme pracovali na tom, aby sme sa podkopali pod múry."

Ema prevráti očami. „Neber ho vážne, dnes je príliš nadšený z výletu za múry Akadémie, už dlho totižto neurobil nejakú hlúposť a jeho mozgové bunky to nejako nevedia spracovať." Vravela som, že je vždy milá? Beriem späť, Ema je milá na všetkých okrem Elliota. „Krotiteľ Derekovho spolubývajúceho sa pozná s tým, čo to má na starosti. A keďže sme párkrát zobrali jeho problémy na seba, tak nám dlží láskavosť."

„Dnes žiadne doťahovanie!" vloží sa do toho vyškerená Carin. „Blížia sa prázdniny, takže sa dlho neuvidíme, preto dnešná noc musí byť nezabudnuteľná!"

Klub, do ktorého máme namierené, sa nachádza na okraji mesta asi desať minút od Akadémie. Nevyzerá ktovieako veľký, no za to moderný a očividne medzi miestnymi aj dosť obľúbený. Vnútro je preplnené, takmer každé miesto pri bare, ale aj súkromie poskytujúce boxy po obvode miestnosti. Hudba hrá tak nahlas, že takmer nepočujem ani svoje myšlienky.

Carin ma chytí za ruku a ťahá ku baru. „Neboj sa, dnes zabudneš, že nejaký Axel vôbec existuje." Postaví predo mňa pohár s priezračnou tekutinou, ktorú bez zaváhania vypijem. Mám už dosť všetkých tých problémov, dnes sa chcem jednoducho baviť.

A o chvíľu neskôr sa nachádzam uprostred tanečného parketu. Tancujem, smejem sa a jednoducho sa bavím spolu s Emou, ktorá vedľa mňa je už mierne pod vplyvom alkoholu. Nie že by mi v tejto chvíli na tom záležalo.

Carin sa s Derekom kdesi vyparila, ktovie kde a Elliot balí nejakú tmavovlásku pri bare.

Ako je to dlho, čo som len na nič nemyslela a jednoducho sa bavila?