Krotiteľ

21. Kapitola - Podceňovanie

Ako sa opovažuje? Odkedy som prišla snažím sa robiť všetko preto, aby som bola pre neho dosť dobrá! Svoje voľné chvíle trávim v knižnici alebo tréningom a rozhodne nie kvôli dobrému pocitu. V noci takmer nespím kvôli tomu, ako si lámem hlavou nad tým mŕtvym dievčaťom, útokom upírov a hľadám medzi tým spojitosť. A teraz mi povie, že to všetko robím kvôli sebe?

„A možno má tvoj otec predsa len pravdu," poviem chladne, „a pre všetkých bude lepšie, keď na moje miesto nastúpi niekto, kto bude pre teba dosť dobrý."

Nečakám ani na jeho chabé námietky. Už mi jasne dal najavo, že rovnako ako aj ostatní si myslí, že nedokážem byť dobrou skrotenou.

Rýchlym krokom sa predieram pomedzi ostatných do jedálne. S náladou na bode mrazu si sadám vedľa Arthura, ktorý pokojne je večeru a oproti Rayovi s Erin, ktorí sa zdajú byť zabratí v zaujímavom rozhovore.

Vypustím vzduch z pľúc a po prvýkrát za posledných pár hodín sa naozaj uvoľním.

„Všetko okej?" spýta sa Arthur so starostlivým výrazom.

Neveselo sa zasmejem. Celá táto situácia je všetko len nie okej. „Lepšie byť ani nemohlo," zamrmlem sarkasticky a pustím sa do svojej večere, aj keď po rozhovore s Axelom ma prešla chuť do jedla.

Zamračí sa. „Fajn, očividne o tom nechceš hovoriť. Je tu však istá situácia, ktorú by sme mali prebrať," povie potichu, aj keď sa zdá, že Erin s Rayom sú príliš zamestnaní sami sebou, aby nás vnímali.

„Aká situ.. Aha," náhle pustím vidličku, ktorá s cengnutím padne na tanier. Túto situáciu myslí. Akoby som teraz nemala dosť vlastných problémov. A možno vďaka otcovi Axela to možno čoskoro už nebude môj problém. Och, nech už tento deň skončí.

„Prešli už tri dni a my sme stále nič nevyriešili. Nemyslíš, že by sme to mali niekomu povedať?" opýta sa nervózne.

Zahryznem si do pery. Popravde tu nie je toho moc, čo by sme mohli spraviť. Stále som o tom premýšľala, no nie je spôsob ako nájsť toho zradcu. V tú noc tam mohol byť ktokoľvek. V Akadémii je asi tisíc vlkov a skrotených, ja tu poznám asi desať ľudí.

„Stále si nemyslím, že to je dobrý nápad. Je tiež možnosť, že to povieme práve niekomu nesprávnemu a druhá vec je, že v Akadémii nie je moc ľudí, ktorí by sa tým chceli zaoberať. Za ten čas, čo som tu, som si stihla všimnúť, že sa radšej tvária, akoby problémy neexistovali, než ich skutočne riešiť. A možno si tiež budú myslieť, že som to celé vymyslela, aby ma nevymenili."

„Vymeniť ťa? O čom to hovoríš?"

„To je jedno, aj tak sa to čoskoro dozvieš. Ide o to, že zatiaľ môžeme asi len čakať. No celé mi to akosi nedáva zmysel. Podľa tej dohody upíri nemali napadnúť Akadémiu. Dodržiavali to celé desaťročia, nie? Tak prečo zaútočili zrovna teraz? O čo im išlo?" Vložím si tvár do dlaní. Z celej tejto situácie ma začína bolieť hlava.

„Možno len chceli využiť príležitosť, keď sme boli v lese. Sme najsilnejšia skupina v Akadémii a navyše tam bol Axel, možno chceli zabiť práve jeho," navrhne zamyslene.

„Nie, to nie je ono," neprítomne pokrútim hlavou. Viem, že mi niečo uniká. Určite tu je nejaký dôvod, pre ktorý to urobili, len na to nemôžem prísť. „Keby chceli zabiť Axela, prišli by v noci, keď by sme boli zraniteľní a nedávali pozor. Lenže oni prišli za nami, keď sme boli v lese."

„A možno nevedeli, že sme tam a prekvapili sme ich. Alebo keď bol s nimi Darien, tak si mysleli, že nás porazia."

Znova pokrútim hlavou. „Majú tu špeha, určite vedeli, že sme von. A čo sa týka Dariena..." náhle sa zastavím uprostred vety. A v tom mi to začne dochádzať. „Darien."